O tom, že rodinný dom už nie je len biela kocka so šikmou červenou strechou, prípadne bez nej, sa netreba zvlášť presviedčať. Kolorit novodobej krajiny obohacuje najmä podnikateľské baroko, domy ako z cukru hýriace farbami od výmyslu sveta. Bežné sú aj sídla typu španielskych haciend. Z typizovaných katalógových rodinných domov už vznikajú celé dediny či mestské časti. Nájdu sa však aj nekonvenčné originálne typy. V mnohých prípadoch sa zase stavebníci odvažujú na zložité a citlivé rekonštrukcie dedinských domov v duchu našich predkov. A nechýba ani takzvaná moderná „čistá" architektúra. K tomu všetkému treba peniaze a, samozrejme, architekta.
Kajuta, lietadlo, ponorka, makovník alebo štrúdľa, bazén, krčma na stojáka či ulita. To všetko a ešte všeličo iné pripomína neveľký rodinný dom manželov-výtvarníkov Xénie a Martina Lettrichovcov, ktorý vyrástol vlani v blízkosti Slnečných jazier v Senci. Od minulého roka vychytal ich Elipsion všetky možné ocenenia v architektonických súťažiach. Je síce obohnaný dreveným oplotením, ale pravidelnému „očumovaniu" sa nevyhne. Jeho majitelia si už zvykli na to, že návštevníci Senca sa radi prichádzajú pozrieť na ich povestnú architektonickú raritu.
Všetci sú zvedaví
Lettrichovcom zvedavci neprekážajú, návštevy odborníkov i laikov prijímajú dokonca radi. Zakaždým ochotne rozprávajú o tom, ako sa dá dom ušiť majiteľom na mieru. Kým však dospeli k netradičnému tvaru svojho rodinného sídla, museli prejsť zložitou cestou. „Boli sme pri každom architektovom kroku. O všetkom nás priebežne informoval, už len preto sa nemohlo nič neočakávané stať," hovorí Xénia Lettrichová.
Najhoršie, ako sa dalo
Jednu skúsenosť už mali totiž za sebou. Pôvodný dom, ktorý si kúpili, chceli prestavať. Preto sa obrátili na architekta. „Dopadlo to však príšerne," vraví Xénia Lettrichová. „Architekt, s ktorým sme spolupracovali, nebral do úvahy vlastnosti stavby, ktorá nemala dobrú statiku. Napokon sme celý dom museli dať zbúrať."
Na prvýkrát dopadli teda najhoršie, ako sa dalo. Do druhého projektu však išli opäť s presvedčením, že názor architekta treba rešpektovať. Akurát si treba nájsť vhodného.
Aby bol čo najmenší
Lettrichovci vedeli, že klasický murovaný alebo betónový dom nechcú. Keďže už stratili veľa peňazí, od nového architekta chceli len jedno: vymyslieť zaujímavé a racionálne riešenie.
„O všetkom sme s architektom hovorili. Nekorigovali sme ho. Keď prišiel s týmto riešením, hneď sme povedali áno. Základná myšlienka bola napokon vystihnutá k spokojnosti oboch strán."
Riešením je elipsa
Dom má sto metrov štvorcových obytnej plochy, čo v porovnaní s dnešnými rodinnými domami nie je veľa. Lettrichovci totiž chceli dom pre dvoch.
„Máme už odrastené deti, ktoré s nami nebývajú. Vyrastali tu v Senci na chate, teraz žijú v meste. My sme tu chceli ostať natrvalo," hovorí Martin Lettrich.
„Kým bol projekt vo výkresoch, mala som trochu strach, lebo nemám predstavivosť. Môj muž jej má však aj za mňa a stále tvrdil, že to bude dobré. Keď som sa ocitla v reálnom priestore domu, bolo mi jasné, že je to tak. Elipsovitý tvar nám vôbec nepripadal neprirodzený," hovorí Xénia Lettrichová, „
„Možno trochu zvonka," dopĺňa Martin Lettrich. Vždy, keď svoj dom uvidí, prekvapí ho jeho podoba. Pôdorys je urobený na spôsob dedinských domov s klasickým radením miestností za sebou. Je dlhý asi dvadsaťpäť metrov, ale široký iba štyri metre, v elipse rozšírený na päť. Vďaka jeho tvaru odpadávajú nezariaditeľné a zbytočne vykurované rohy. Oválna klenba však nie je nič nového, človek sa v nej cítil dobre odjakživa.
Celý rok v záhrade
Hoci je drevené oplotenie pomerne vysoké, pohľady zvedavcov priťahuje na nich každá škára. Presklené steny domu sú veľké, ale keď treba, jednoducho zatiahnu závesy.
Interiér je bohato presvetlený vonkajším svetlom od rána až do neskorého poobedia, pouličné osvetlenie zase úplne postačuje na pohodové večerné posedenie. „Je to celkom príjemné, večer nemusíme vôbec svietiť."
V dome vládne stále tak trochu chatový spôsob života. Nevyzúva sa, na návštevy, po noviny či vyvenčiť psa sa chodí v plavkách a od jari až do neskorej jesene sa žije mimo domu, na terase a v záhrade.
Kde je uložený neporiadok
Mnohí sa čudujú, že Lettrichovci nemajú nábytok. Kam si ukladajú veci? Rozhodli sa, že „neporiadok" bude umne logicky zakomponovaný. Odborníci tomu hovoria organická architektúra. Celý problém s úložnými priestormi vyriešili maličkou miestnosťou, ktorá slúži ako prezliekareň a zároveň šatník. V interiéri tak o to viac vyniknú ich výtvarné diela a úžitkové predmety. „Sú nám blízke a dobre sa hodia do priestoru."
Dom má podľa nich svoju mieru a úroveň. Je postavený poctivo, aj keď jeho štýl určite nemôže vyhovovať každému. Postavený je však za veľmi slušnú sumu a hlavne, nie sú na ňom chyby.
„Chceli sme stavbu niekam posunúť, aby bola netradičná a zároveň mala aj architektonickú hodnotu," hovorí Xénia Lettrichová.
Autorom projektu domu Elipsion z roku 2000 je Ivan Matušík. Realizoval ho v roku 2002 v spolupráci s Jozefom Pavelčákom, Jánom Bustínom a Františkom Šuppom. Za dielo získal v roku 2002 Cenu Dušana Jurkoviča, v nasledujúcom roku Cenu Slovenskej komory architektov za architektúru CE.ZA.AR 2003 a cenu ministra výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky za progresívne bývanie.
