EÚ: EURO

zi členskými štátmi od zavedenia európskeho menového systému. Nová mena bola rozhodnutím najvyšších predstaviteľov štátov a vlád v decembri 1995 nazvaná EURO. Výhodami tohto názvu je jeho krátkosť a možnosť napísať ho rovnakým spôsobom vo všetkých európskych jazykoch. Euro (€) sa delí na 100 centov. Od 1. januára 1999 ho prijalo 11 členských štátov, a to: Belgicko, Fínsko, Francúzsko, Holandsko, Írsko, Luxembursko, Nemecko, Portugalsko, Rakúsko, Španielsko a Taliansko. K týmto krajinám sa od 1. januára 2001 pripojí dvanásty štát, Grécko.

Oficiálna skratka pre euro je EUR. Bola zaregistrovaná pri medzinárodnej organizácii pre normalizáciu (ISO) a používa sa pre akékoľvek podnikateľské, finančné a obchodné účely, rovnako ako doterajšie skratky FRF (francúzsky frank), DEM (nemecká marka), GBP (libra šterlingov) a BEF (belgický frank).

Symbol novej spoločnej meny € má podobu písmena E preťatého dvoma jasne vyznačenými súbežnými vodorovnými čiarami. Inšpiráciou k jeho vytvoreniu bolo grécke písmeno epsilon - značka eura teda obsahu odkaz na kolísku európskej civilizácie a zároveň je prvou hláskou názvu Európa. Súbežné čiary znázorňujú stabilitu eura. Symbol je rýchlo rozpoznateľný a o pár rokov bude rovnako známy ako symbol doláru ($). Slúži tiež ako príhodná skratka a v stále väčšej miere sa objavuje na klávesniciach počítačov a písacích strojov.


Výhody zavedenia jednotnej meny


Jednotná mena bude prínosom pre cestovateľov prechádzajúcich krajinami spoločenstva, ktorí nebudú musieť meniť peniaze, a strácať tak percentá pri každej transakcii. Platby a preprava tovaru v rámci členských krajín EÚ budú rýchlejšie, spoľahlivejšie a lacnejšie. Obchodníkom a spotrebiteľom prinesie prechod na jednotnú menu viac istoty – najmä čo sa týka ceny, za ktorú sa tovar predáva. Ak sa bude za služby a tovar platiť v tej istej mene, zvýši sa aj konkurencia na jednotnom trhu, z čoho bude mať prospech celá oblasť spoločenstva. Jednotná mena tak pomôže stimulovať hospodársky rast a zamestnanosť.


História vzniku spoločnej meny


1. júla 1990 Prvé štádium hospodárskej a menovej únie. Plne sa liberalizovali kapitálové pohyby v členských štátoch EÚ (okrem dočasne povolených výnimiek).

1. januára 1993 Dokončenie budovania jednotného trhu.

1. novembra 1993 Bolo zmrazené zloženie ECU.

Zmluva o Európskej únii podpísaná v Maastrichte vstúpila do platnosti.

Začína sa druhé štádium Európskej hospodárskej a menovej únie.

1. januára 1994 Vo Frankfurte nad Mohanom bol založený Európsky menový inštitút (EMI).

Posilnili sa procedúry zamerané na koordináciu ekonomických politík na európskej úrovni.

31. mája 1995 Komisia prijíma Zelenú knihu o spoločnej mene (scenár prechodu k spoločnej mene).

5. a 6. decembra 1995 Európska rada v Madride.

Pre spoločnú menu bol prijatý názov "euro".

Dokončil sa technický scenár na zavedenie eura a časový plán prechodu k spoločnej mene v roku 1999 (ukončenie celého procesu sa plánuje na rok 2002).

rok 1996 EMI špecifikoval regulačný, organizačný a logistický rámec pre Európsku centrálnu banku (ECB) a Európsky systém centrálnych bánk (ESCB).

Komisia, Rada a EMI pripravili legislatívu o ECB a ESCB a o zavedení spoločnej meny.

rok 1998 Šéfovia štátov a vlád rozhodli, ktoré členské štáty sa ako prvé zúčastnia na spoločnej mene, a to na základe konvergentných kritérií a vo svetle ekonomických údajov za rok 1997.

Členské štáty ustanovili Výkonnú radu ECB.

ECB a Rada určili termín zavedenia eurobankoviek a euromincí.

Rada a členské štáty začali raziť euromince.

Rada prijíma legislatívu týkajúcu sa upísania kapitálu, zberu štatistických informácií, minimálnych rezerv, konzultácií ECB, atď.

ECB a ESCB sa pripravovali na začatie činnosti ECB.

1. januára 1999 Začalo sa tretie štádium hospodárskej a menovej únie.

Rada fixovala vzájomné kurzy mien zúčastnených krajín a ich kurzy voči euru.

Euro sa stalo menou v pravom zmysle slova a ECU prestáva existovať.

Nariadenia Rady tvoriace právny rámec na zavedenie eura vstúpili do platnosti.

1. januára 1999 - 1. januára 2002 ESCB vytvára a vykonáva spoločnú menovú politiku a riadi zahraničné menové operácie v euro.

Členské štáty vydávajú nové verejné dlhopisy znejúce na euro.

ESCB vymieňa par value meny s neodvolateľne fixovaným kurzom.

1. januára 2002 ESCB bude do obehu postupne uvádzať eurobankovky a sťahovať z obehu národné bankovky.

Členské štáty EMÚ budú do obehu postupne uvádzať euromince a sťahovať z obehu národné mince.

1. marca 2002 Koniec platnosti národných mien v bežnom platobnom styku

1. júla 2002 Prechod k euru je ukončený vo všetkých zúčastňujúcich sa členských štátoch.



Ekonomické kritériá na zavedenie jednotnej meny

Členské štáty, ktoré chcú zaviesť euro, musia zosúladiť stav svojho hospodárstva (tento trend je známy pod pojmom dosiahnutie konvergencie). Kritériá tohto zbližovania sú nasledujúce:

členské štáty sa musia vyvarovať nadmerného rozpočtového deficitu. Ich pripravenosť sa posudzuje podľa dvoch tzv. konvergentných kritérií. Štátny rozpočtový deficit nesmie prekročiť 3 % hrubého domáceho produktu a štátny dlh nesmie prekročiť 60 % hrubého domáceho produktu; miera inflácie by nemala presahovať priemernú ročnú mieru inflácie dosiahnutú v troch štátoch EÚ s najnižšou mierou inflácie o viac ako 1,5 %; mena krajiny by sa mala udržať v rámci bežného fluktuačného pásma Európskeho menového systému (EMS) najmenej po dobu dvoch rokov; úrokové sadzby by nemali prekročiť o viac ako 2 % priemerné úrokové sadzby troch členských štátov s najnižšou mierou inflácie v Európskej únii. Pakt stability a rozvoja je súbor zákonov a postupov, ktoré schválili hlavy štátov a predstavitelia vlád na amsterdamskom summite Európskej únie v júni 1997. Vychádzal z nevyhnutnosti konvergencie štátov s menou euro, ktorá sa stala aktuálnou po 1. januári 1999.

Zasadanie Európskej rady v Amsterdame schválilo detaily nového mechanizmu výmenného kurzu, ktorý platí od 1. januára 1999. Zmyslom tohto opatrenia je, aby krajiny, ktoré sa nachádzajú mimo eurozóny, zvyšovali stabilitu svojej politiky a posilňovali konvergenciu. To im pomôže pri adaptácii na spoločnú menu. Tento mechanizmus zároveň pomôže ochrániť tieto krajiny a členské krajiny eurozóny od svojvoľných operácií na devízových trhoch a vytvorí stabilné výmenné kurzy medzi štátmi s menou euro a ostatnými krajinami.


Právny rámec

Dňa 1. novembra 1993 vstúpila do platnosti Maastrichtská zmluva o Európskej únii, ktorá postavila Európske spoločenstvo na prah hospodárskej, menovej a politickej únie. Právny rámec na dobudovanie Hospodárskej a menovej únie a zavedenie eura dáva článok 102 a - 109 m Maastrichtskej zmluvy (v súčasnosti nahradenej článkami 98-24 Amsterdamskej zmluvy).

Na základe týchto ustanovení boli prijaté dve smernice Rady č. 1103/97 a č. 974/98, ktoré upravujú zavedenie eura miesto ECU a upresňujú zavedenie eura v štátoch menovej únie. Smernica Rady č. 2866/98 z 31. decembra 1998 o konverzných hodnotách medzi eurom a menami členských štátov EÚ prechádzajúcich na euro stanovila neodvolateľne fixné konverzné hodnoty:



1 euro = 13,7603 ATS rakúsky šiling

1 euro = 40,3399 BEF belgický frank

1 euro = 1,95583 DEM nemecká marka

1 euro = 166,386 ESP španielska peseta

1 euro = 6,55957 FRF francúzsky frank

1 euro = 0,787564 IEP írska libra

1 euro = 1936,27 ITL talianska líra

1 euro = 40,3399 LUF luxemburský frank

1 euro = 2,20371 NLG holandský gulden

1 euro = 200,482 PTE portugalské eskudo

1 euro = 5,94573 FIM fínska marka

1 euro – 340,750 GRD grécka drachma



Bližší pohľad na eurobankovky

Európsky menový inštitút (EMI) vo februári 1996 vypísal výberové konanie na umelcov, ktorí sa profesionálne zaoberajú navrhovaním bankoviek. Víťazné návrhy Roberta Kalinu z rakúskej centrálnej banky boli ratifikované Radou EMI a boli predstavené v decembri 1996 na zasadnutí Európskej rady v Dubline. V roku 1997 boli mierne upravené. Víťazné výtvarné návrhy boli inšpirované témou Európske obdobia a štýly. Bankovky zachytávajú architektonické štýly siedmich období európskej kultúrnej histórie – klasicizmus (5 eur), románsky štýl (10 eur), gotiku (20 eur), renesanciu (50 eur), barok a rokoko (100 eur), vek ocele a skla (200 eur) a modernú architektúru 20. storočia (500 eur). Štýly zdôrazňujú tri architektonické prvky – okná, brány a mosty. Okná a brány na prednej strane bankoviek symbolizujú duch otvorenosti a spolupráce v Európskej únii. Zadná strana bankoviek zobrazuje most typický pre dané obdobie kultúrneho vývoja v Európe; mosty sú metaforou vzťahov medzi národmi v Európe a ich vzťahov k zvyšku sveta.

Bankovky euro sa vydávajú v siedmich hodnotách: 5, 10, 20, 50, 100, 200 a 500 eur. Všetky denominácie eurobankoviek majú rovnakú podobu na oboch stranách. Každá z bankoviek sa dá ľahko rozoznať podľa farby a veľkosti. S hodnotou bankovky rastie aj jej veľkosť. Bankovky sú ľahko rozoznateľné vďaka dominantnej farbe pre každú hodnotu (€ 5 je sivá, € 50 oranžová, € 10 červená, € 100 zelená, € 20 modrá, € 200 okrová, € 500 fialová) a veľkým čísliciam na oboch stranách bankovky. Navyše, niektoré časti bankoviek sú tlačené ako reliéf použitím špeciálnej tlačiarenskej metódy. Všetky tieto znaky pomôžu každému, a najmä osobám s poruchami zraku, ľahšie rozoznať hodnotu bankoviek.



Hlavné znaky eurobankoviek názov meny – EURO – v latinskej i gréckej abecede; zástava Európskej únie; skratka vydávajúcej inštitúcie – Európska centrálna banka (ECB) – v piatich variantoch, ktoré sa používajú v 11 oficiálnych jazykoch EÚ (BCE, ECB, EZB, EKT, EKP); podpis prezidenta Európskej centrálnej banky (ECB).

Bezpečnosť bankoviek

Bankovky sa vyrábajú s použitím najmodernejšej technológie. Vďaka použitiu špeciálneho papiera, vodotlače, bezpečnostných vláken, špeciálnemu atramentu a ochranných fólií, ako aj ochranných znakov čitateľnými prístrojmi sú ťažko falšovateľné. Detailné informácie, týkajúce sa ochranných prvkov eurobankoviek, budú zverejnené až po 1. septembri 2001. Tlač bankoviek zabezpečujú národné centrálne banky v členských štátoch EÚ, ktoré sú členmi eurozóny Na zabezpečenie rovnakej kvality a vzhľadu pri vydávaní bankoviek bol prijatý zvláštny systém manažmentu kvality.


Bližší pohľad na euromince

Spoločná podoba prednej strany mincí bola zvolená na základe výsledku súťaže, v ktorej bola tematika zúžená na tri oblasti: architektúra, abstraktné motívy a európske osobnosti. Výber na národnej úrovni sa uskutočnil vo všetkých členských štátoch okrem Dánska. Európska porota zložená z nezávislých odborníkov dostala z členských krajín v marci 1997 na posúdenie celkom 36 sérií návrhov a vybrala z nich víťazných deväť súprav. Konečné rozhodnutie bolo prijaté na zasadnutie Európskej rady v Amsterdame v júni 1997. V súťaži zvíťazil Luc Luycx, 39-ročný počítačový odborník belgickej kráľovskej mincovne, ktorému bola udelená cena vo výške 24 tis. ECU.

Euromince majú spoločnú „európsku“ prednú a „národnú“ zadnú stranu. Preto je 12 rôznych podôb verzií každej euromince (podľa počtu štátov zúčastňujúcich sa na menovej únii; členskými štátmi Európskej menovej únie sa stali všetky štáty Európskej únie okrem Dánska, Švédska a Veľkej Británie). Zabezpečeniu proti falšovaniu a ľahkej odlišnosti mincí sa prikladá veľká dôležitosť. Materiál, z ktorého sa mince razia, zodpovedá normám potrebným na použitie v predajných automatoch, je bezpečný voči falšovaniu, trvanlivý a nealergizujúci. Mince sa od seba líšia veľkosťou, hmotnosťou, materiálom, farbou a hrúbkou. Okrem toho majú znaky, ktoré pomáhajú nevidomým a ľuďom s poruchami zraku rozlíšiť jednotlivé denominácie, napríklad rozdielny okraj.

Euromince sa razia v ôsmich hodnotách: 1, 2, 5, 10, 20 a 50 centov, 1 a 2 eurá.

Zavedenie eura do obehu

Bankovky a euromince budú zavedené do obehu 1. januára 2002. Tento deň sa označuje ako deň E. Po tomto dátume nebude možné vyberať z bánk národné meny. Rýchlosť výmeny národnej meny za euro závisí od možností každej krajiny. Európska rada v roku 1999 prijala rozhodnutie o skrátení duálneho obdobia, keď budú platiť národné meny i euro súčasne, na štyri týždne až dva mesiace. Počas duálneho obdobia sa budú národné meny postupne vytrácať z obehu. Väčšina štátov zavádza pre verejnosť tzv. štartovací balík bankoviek a mincí, ktorý bude väčšinou možné získať v druhej polovici decembra 2001. Cieľom štartovacieho balíka je uľahčiť prechod na euro bežným spotrebiteľom v prvých dňoch zavedenia novej meny (napr. rakúsky štartovací balík bude obsahovať 33 mincí vo všetkých hodnotách a bude ekvivalentom 200 ATS). Mince sa však nesmú používať skôr ako 1. januára 2002.

Od 1. januára 2002 bude možné vyberať eurobankovky z bankomatov. Včasná a rýchla zmena bankomatov je dôležitou súčasťou celkovej stratégie prechodu na euro. Všetky mince a bankovky nižších hodnôt sa dostanú k občanom prostredníctvom maloobchodných nákupov. Maloobchodníci pri prechode na euro zohrajú veľmi dôležitú úlohu. Predpokladá sa, že zákazníci budú používať pri platbách národné meny, aby tak znížili svoje zásoby národných mincí a bankoviek, zatiaľ čo obchodníci sa budú snažiť vydávať len euro. Preto bude dôležitá spolupráca zákazníkov pri hotovostných platbách (platby v presných sumách), alebo úplné zjednodušenie bezhotovostnými platbami.

Plynulému prechodu na nové obeživo v euromene má napomôcť pripravované predzásobovanie pred 1. januárom 2002. Vo väčšine štátov eurozóny (12 členských krajín EMÚ) sú mince distribuované od 1. septembra 2001 predovšetkým do obchodných bánk a ich prostredníctvom aj ďalším podnikateľom. Distribúcia bankoviek bude nasledovať až neskôr kvôli vyššiemu riziku. Len Rakúsko, Nemecko a Luxembursko začnú distribúciu mincí i bankoviek naraz. Banky mimo eurozóny, teda aj v Slovenskej republike, budú môcť získať euromenu až po 1. decembri 2001.


Euro a spotrebitelia


V plánoch prechodu na euro sa ochrane spotrebiteľov venuje veľká pozornosť. Ochrana spotrebiteľov je zaistená jednak príslušnými predpismi, ako aj existenciou konkurencie medzi dodávateľmi tovaru a služieb. Nariadenie prijaté Radou obsahuje celý rad ochranných prvkov:


zásada trvania zmlúv bráni akýmkoľvek jednostranným pokusom o zneužitie prechodu na euro ako zámienky k jednostrannej zmene zmluvných podmienok alebo k zrušeniu zmluvy;
v platnosti sú presné pravidlá, ktoré zaručujú primeraný postup pri zaokrúhľovaní (smerom nahor aj nadol) pri sumách v národných menách vymieňaných za eurá a naopak;
akékoľvek výmeny národných mien za euro sa musia uskutočniť výmenným kurzom stanoveným k 1. januáru 1999.



Príslušné orgány jednotlivých štátov, banky a spotrebiteľské organizácie navzájom úzko spolupracujú na zaisťovaní konkrétnych informácií pre spotrebiteľov o všetkých aspektoch prechodu na euro, a to najmä v tých sférach, na ktoré sa nevzťahujú platné predpisy. Takou sférou je napríklad požiadavka na súbežné vyznačovanie cien alebo účtovanie bankových poplatkov za služby v eurách: tu Komisia vydala odporúčanie o najlepšej praxi zaistenej dobrovoľnými dohodami medzi spotrebiteľmi a dodávateľmi. Pre prípad, že by tieto odporúčania neboli náležite rešpektované, si Komisia vyhradila právo navrhnúť príslušné nariadenie.

Spotrebitelia sa môžu vyvarovať podvodov pri prevode národnej meny na euro tým, že si budú vedomí platnosti presných zaokrúhľovacích pravidiel, ktoré majú účinnosť zákona. Ďalej tým, že sa presvedčia, či je daná prevádzka vybavená "štítkom spotrebiteľskej dôvery", používaným v mnohých členských štátoch EÚ. Na štítku v jeho celoeurópskej verzii je kresba smejúcej sa tváre a nápis "Payments in euros accepted". (Prijímame platby v eurách.) Štítok je produktom dohody uzavretej pod záštitou Európskej komisie medzi zástupcami (na európskej úrovni) spotrebiteľských organizácií a zástupcami podnikateľov v oblasti obchodu, cestovného ruchu a remesiel.


Zaokrúhľovanie pri prevodoch


Rada prijala presné pravidlá na zaistenie obojstranne prijateľného postupu pri zaokrúhľovaní nahor a nadol. Pri každom prevode z národných mien na euro sa podľa týchto pravidiel bude prevádzať zaokrúhľovanie smerom nahor na najbližší cent, ak pôjde o sumu presne uprostred alebo vyššie než uprostred medzi celými centami, a zaokrúhľovanie smerom nadol pri sumách nižších než uprostred. Napríklad:



ak po prevode dostaneme čiastku 1,455 EUR, zaokrúhli sa na 1,46 EUR;

suma 1,457 EUR sa zaokrúhli na 1,46 EUR;

suma 1,454 EUR sa zaokrúhli na 1,45 EUR.



Pri prevodoch z eura na národné meny sa pri najnižšej jednotke týchto mien (napríklad pri centime v prípade francúzskeho franku) bude postupovať podľa rovnakého pravidla.