BRATISLAVA. 62-ročná Zuzana Krnáčová ostala po amputácii nohy odkázaná na pomoc svojej rodiny. Jej dcéry sa o ňu nedokázali postarať, preto hľadali čo najbližší domov dôchodcov.
Súkromný si nemohli dovoliť, k matkinmu dôchodku by museli mesačne doplácať 420 eur. A tak museli počkať, kým sa uvoľní miesto vo verejnom domove, ktorý bol plný.
Trvalo im vyše 10 mesiacov, kým matku ubytovali s mesačným doplatkom iba 40 eur. Mali šťastie, povedala im pracovníčka domova. Jedna pani z poradovníka medzičasom zomrela.
Problém tlačia pred sebou
Príbeh pani Krnáčovej je jedným z mnohých, ktoré sa na Slovensku každý deň odohrávajú.
Dvaja ľudia, ktorí majú odpracovaný rovnaký počet rokov a odvádzali rovnaké dane a odvody, často nemajú nárok na rovnaké príspevky, ak sa stanú odkázanými na sociálne služby. Hľadí sa na nich podľa toho, kto sa o nich stará.
Ak sa človek dostane do verejného domova, ktorý zriaďuje mesto alebo kraj, tak z tisíc eur, čo sú zhruba mesačné náklady na jeho pobyt, zaplatí len približne 300.
Ale ak ide do neverejného domova, teda súkromného alebo cirkevného zariadenia, zo spomínaných tisíc eur ide z jeho vrecka až 700.
Ľudia si často nemôžu vybrať, do súkromného domova idú len preto, že v krajskom nemajú voľné miesto.
Od toho momentu pre nich platia iné pravidlá, hoci podľa zákona by mal mať každý človek rovnaký nárok na sociálne služby.
