TOKIO. V konferenčnej sále kancelárske budovy v Tokiu sedí asi desiať ľudí. Muž obsluhujúci videotechniku práve vložil do prehrávača vybrané filmové pasáže. Zo slabo ozvučených reproduktorov zaznie kvílivá hudba a na obrazovke sa začína odvíjať srdcervúci príbeh o hluchom mužovi a jeho dcére.
Tá ochorela na desivú chorobu a hospitalizovali ju.
Hluchý muž nedokáže zriadencom vysvetliť, že je jej otec, a tak film končí záberom na zúfalo plačúceho muža, zatiaľ čo jeho dcéra umiera sama.
Nemocničné drámu hneď strieda ďalší príbeh - tentokrát o smrteľne chorom psovi. V tej chvíli chvíľu sa už miestnosťou tu a tam ozýva tlmené vzlykanie.
Počas 15 minút všetci v miestnosti sledujú obrazovku a po lícach sa im kotúľajú slzy. Muž, ktorý filmy pustil, teraz začína prechádzať miestnosťou a veľkou bavlneným vreckovkou jemne otiera slané kvapky z tvárí prítomných.
Starostlivo pritom zakaždým vreckovku otočí, aby na utretie použil suchú časť. "Keď som tieto pracovné semináre začal organizovať, dochádzalo občas k dosť rozpačitým momentom," hovorí sympatický muž s vreckovkou.
Pohľadní chlapci
Volá sa Rjúsei, vyzerá ako model, a svoju rolu utierača sĺz berie veľmi vážne. "Nebol som dostatočne vytrénovaný, nedokázal som sa dosť ľahko rozplakať, a to znamenalo, že aj moji diváci mali problém plakať. Ale teraz je to oveľa lepšie, plačem a ostatní sa pridajú."
Jeho pracovné označenie v japončine znie "ikemeso dans", teda "pekný plačúci chlapec". Zmyslom sedení, ktorá prevádzkuje, je jediné - prinútiť ľudí plakať.
"Japonci nie sú zvyknutí plakať pred ľuďmi. Ale akonáhle sa pred ostatnými rozplačete, zmení to celé prostredie, zvlášť v podniku," vysvetľuje stanici BBC Rjúsei.
Základnou ideou je ukázať svoju zraniteľnosť. Keď to ostatní uvidia, predpokladá sa, že ich to stmelí dohromady a tým sa zlepší práca celého tímu.
Väčšina prehrávaných filmov sa sústreďuje na domácich miláčikov alebo vzťah otca s dcérou, a zdá sa, že sú zamerané na ženy.
Plačúce seansy
Jediným mužom v miestnosti je šéf firmy, ktorý toto podujatie zorganizoval. Spoločnosti si pritom môžu vybrať z celej škály sympatických plačúcich chlapcov. Jeden z nich je napríklad vyštudovaný zubár, ktorý to robí ako vedľajšie zamestnanie, zatiaľ čo medzi ostatnými sa nájde aj gymnasta, čistič topánok či šéf pohrebnej služby.
Plačúce seansy, ktoré rozšírili ponuku japonských služieb zahŕňajúcich napríklad "objímanie bez sexuálneho podtextu" či priateľa / priateľku na prenájom, sú nápadom Hirokiho Teraie.
Tento podnikateľ je odhodlaný prinútiť Japoncov, aby sa naučili vyjadrovať svoje emócie.
Všetko to začalo, keď mal 16 rokov. V škole nemal nijakých kamarátov a obed si chodil zjesť osamote na záchod do plastovej kabínky. Bolo to pre neho ťažké.
"A v tom čase som sa rozhodol, že by som chcel zistiť viac o skutočných emóciách ľudí. Na povrchu sa usmievajú, ale to nie je vždy to, čo skutočne cítia," povedal.
Začalo to rozvodmi
Jeho prvým projektom boli rozvodové obrady pre ľudí, ktorých manželstvo sa rozpadlo.
Vyvrcholením tejto ceremónie malo rozbitie snubného prsteňa kladivom - ale ľudia sa mu potom zverovali, že najväčší katarziu pre nich predstavoval plač.
Preto sa Hiroki v roku 2013 rozhodol založiť svoje ďalšie podnikanie na plakaní a začal organizovať semináre otvorené všetkým záujemcom v Tokiu.
"Ľudia tam chodili a spoločne plakali," povedal Hiroki. "A keď plakali, tak potom hovorili, že sa cítia naozaj dobre. Jediný problém bol s vnímaním plačúcich mužov, pretože ostatným pripadali ako slabosi či ufňukánci."
Hirokiho riešenie? Plačové semináre, ktoré vedú sympatickí muži. Chcel vniesť obraz plačúceho muža do väčšinového povedomia a zároveň týchto mužov využiť na to, aby pomohli ostatných rozplakať.
Na otázku, prečo títo „plačkovia“ a utierači sĺz v jednej osobe musí byť pekní, Hiroki len krčí ramenami. "Myslím, že to je preto, že v skutočnom živote je to celkom inak. A práve to je na tom vzrušujúce," dodáva.
