V jednom filme charakterizovali Slovensko ako krajinu kde sa dá bývať, nie však žiť. Videli do budúcnosti, lebo to, čo vystrája slovenská vláda je vážnym dôvodom uvažovať o zmene súradníc. Prípady s výbušninou a cestným mýtom svedčia o tom, že politická kultúra súčasnej verchušky je v záporných hodnotách. Minister vnútra nepovažuje za dôvod na odstúpenie zlyhanie polície pri prečudesnom cvičení na popradskom letisku. Hovorí, že nič neurobil a preto neodstúpi. Pravdu povediac, mimoriadne obľúbený minister by mohol nič nerobiť aj inde ako na ministerstve.
Minister dopravy sa pochváli skvele zvládnutým nábehom mýtneho systému v čase, keď na hraniciach stáli kolóny nákladných áut, ktorých vodiči mali problém s registráciou do systému a obstaraním jednotky.
Ministri slovenskej vlády majú jednu veľmi silnú spoločnú vlastnosť. Nenechajú sa vyrušovať a v razantnom napredovaní nepriznajú chybu. Ani za svet. Minister vnútra nebol na popradskom letisku, minister dopravy nezorganizoval sabotáž na hraniciach. Obaja majú „len“ politickú zodpovednosť. Ani pred ňou sa nedá kľučkovať. Chlapi to ani nerobia. Zdá sa však že v slovenskej vláde je oveľa viac mužov ako chlapov. Občan cíti, že demokrcia na slovenský spôsob je akási vyšumená.
Aj predseda vlády je presvedčený o tom, že demokracia nebola nikdy v takom ohrození ako teraz. Pozná skutočných vinníkov. Nie sú to ministri. V abecednom poradí sú to médiá a opozícia. Nahovárajú ľudí, aby porušovali zákony, podporujú aktivity nespokojných autodopravcov a celkom iste toho majú na rováši oveľa viac.
Demokracia, ako hovoria klasici, je naozaj nedokonalý nástroj vlády. Lepší však ešte nik nevymyslel. Dopravcovia boli nespokojní s organizáciou a podmienkami cestného mýta, nuž sa ozvali. Nebol to v pravom slova zmysle štrajk, skôr prejav občianskej neposlušnosti. Je to pomerne účinný nástroj, aspoň teda v prípade protestu kamionistov takým bol. Väčšina ľudí považuje dodržiavanie zákona za prirodzenú cnosť. Vláda nie je zákon, teda ju ani netreba uctievať. Ak šoféri zatarasili cesty, tak iba preto, aby upozornili, že vláda, jej členovia sa správajú nedôstojne, čo je eufemické označenie stavu. Slovensko je ďaleko od ideálneho stavu, teda že občan vládu nezbožňuje, ale váži si ju.
Na sklonku roka 1989 sa ľudia schádzali na nepovolených zhromaždenia, hanili vládu a vládnucu stranu, dokonca zorganizovali generálny štrajk. Všelijaký Jakešovia, Biľakovia a im podobní vtedy vykrikovali o ohrození demokracie a systému...pravdepodobne nespozorovali, že ľudia majú dosť predstieranej demokracie.
Dejiny sa opakujú, a zasa v červenom.
