Istá spoločnosť mi v inzerátoch ponúka za pár peňazí spoluvlastníctvo Tatier. Prírodné bohatstvo patrí všetkým, vtĺkali mi do hlavy keď som bol ešte dorastencom. Tak teraz neviem ako sa mi zmení život ak si kúpim akcie a stanem sa spoluvlastníkom niečoho, čo už dlho vlastním.
Doma ma usmernili. Ak by som aj ponuku prijal, nestanem sa spoluvlastníkom veľhôr, bude mi patriť nepatrná časť pozemkov a stavieb, ktoré na nich vyrastú. Sľubujú Tatry a dajú tri škridly. Súčasťou usmernenia bolo aj upozornenie, že slová o Tatrách treba chápať obrazne. V biznise sú ale obrazy dobré zhruba na dve veci. Na zavádzanie a ohlupovanie. Ponuka na spoluvlastníctvo Tatier napĺňa obe charakteristiky. Na kúpu akcií nabádajú drobných investorov a očakávajú od nich, že sa dokážu rozhodovať ako investori inštitucionálni. Asi preto vzletný obraz o Tatrách. Bolo by korekté, keby povedali, že na svoje developerské chúťky nemajú dosť vlastných peňazi a ponúkajú spoluúčasť na financovaní zaiste veľkolepého diela a zato sľúbili napríklad slušné správanie. Nič viac sľúbiť nemôžu, lebo ani vo vešteckej guli nevidno, kedy investícia „zarodí“ a dá investorom dividendu.
Tak sa z Tatier stala mačka vo vreci. Našťastie kúpa nie je povinná. Zatiaľ.
