Spotrebná daň na pivo sa nezvýši. Zničujúci nárast ceny o 1,5 centa na fľašu 10 stupňového piva sa nekoná. Rozhodli o tom poslanci parlamentu, prirodzene hlasujúc slobodne a zaviazaní iba vlastnému svedomiu. Ak vedomie má podvedomie, tak asi aj svedomie má podsvedomie. Zrejme práve do tejto časti duše sa zapísali odkazy výrobcov piva, ktorí mesiac trvajúcu kampaň postavili na tvrdení, že vyššia daň zlikviduje niektoré pivovary. Hovorili, že posledné zvyšovanie sadzby spotrebnej dane malo na svedomí rušenie zhruba 1 200 pracovných miest.
Pivári majú teraz pocit, že zvíťazili. Je im jedno nad kým. Pravda je, že zvíťazil lobing, čo samo o sebe nie je zlé. Problém je v tom, ako silno znie slovo neveľkej záujmovej skupiny – vlastne ani to nie je problém. Ťaživá je skutočnosť, ako dobre krik počuli poslanci.
Na porovnanie: školákov a ich učiteľov a rodičov je nepomerne viac ako ľudí pracujúcich pri výrobe piva. Zlé vzdelanie alebo nedostatok učebníc je nepomerne väčšia hrozba ako pokles výroby a spotreby piva. Rodičia, učitelia a deti sa nedokážu zorganizovať tak, aby ich bolo počuť a aby tlak na zlepšenie systému bol dosť silný. Vyjmúc z toho deti, diskutujú zainteresovaní najmä „pri pive“.
Pivovarnícki ideológovia a marketéri doteraz neťažili zo skutočnosti, že na Slovensku (a pravdepodobne aj inde) politiku verne sprevádza pivo. Zvýšenie dane by túto platformu narušilo, ak nie priamo likvidovalo. Pivovarníci robia marketing sloganom, výzvou „pite s rozumom“. Milé protirečenie, ktoré navádza na kultúru pitia. Pri pití však rozum občas ochabne natoľko, že konzumentovi nepovie, že už dosť! Keby to tak bolo, tak o prácu prídu lekári, psychológovia, zaniknú pracoviská pre protialkoholickú liečbu, bolo by menej rozvodov a inej kriminality. Koľko to tak môže byť pracovných miest?