Ešte pred piatimi rokmi som spolu s klasikom tvrdieval, že príroda je pre zvieratá, pre ľudí sú kaviarne. Pri káve som presedel (lebo piť ju postojačky je nedôstojné a nepohodlné) dobrých 35 rokov. Samozrejme, nesedel som v jednom kuse, ale na „preskáčku“. Chvíľu v posteli, chvíľu v práci...a len časť dňa v kaviarni, pričom moje výkony boli celkom iste nadpriemerné.
V ére, keď sa Slováci dobrovoľne dostali pod vplyv motivátorov, koučov a rôznych iných čarov, som ja utiekol do prírody, do chalupy. Ako za všetkým, aj za chalupou bola žena, prirodzene len obrazne, lebo moja manželka chodí do práce a nemá čas potulovať sa okolo domov na samote, presnejšie na kopanici.
Motivátori, koučovia a iní pomáhajú ľuďom upratať si hlavu, aspoň myslím. Asi to robia dobre, lebo im, v dobrom, podľahli už aj ľudia z môjho okolia, prinajmenšom dvaja, traja kolegovia sú ochotní nielen sa radami riadiť, ale im aj veriť. To je dôležité. A naozaj si nerobím žarty. Dokonca aj ja permanentný neverec jedného kouča poznám a verím mu. Neradí mi, ale rozprávali sme sa a ja som pochopil, že šťastiu treba ísť oproti, že z malých vecí môže byť veľká radosť a že nie je všetko len o práci.
Nehľadal som guru, ale našiel som ho. Volá sa Príroda a býva okolo našej chalupy, neďaleko Myjavy. Po tridsiatich minútach, ešte ani v peci poriadne nehorí, prechádzam do iného módu. To isté sa deje s gaučovou jazvečíčkou Emou. Zrazu sa nám nezdajú dôležité veci, ktorými sme sa ešte pred hodinou trápili. Zrazu je to o prežití. Nie je to dramatické, ale kto si nezakúri bude spať v zime, kto si nenarúbe drevo, nebude kúriť...naraz som sa musel naučiť používať veci, napríklad sekeru, pílu, kosu, viem už ako sa mieša malta, aj to, že keď idem do obchodu musím premýšľať, lebo každé zabudnutie znamená kusisko cesty, pretože supermarket nie je za domom. Ema ešte nerúbe ani nenakupuje, ona len z času na čas preháňa susedove sliepky.
Nedávno som sa stretol so otcom a synom Szapu, podnikateľmi, ktorí v Trnave robia špičkový softvér. Otec sa vytešuje z chalupy pri Banskej Štiavnici, kam chodí už tridsať päť rokov. Popísal som mu svoje pocity z oveľa kratšej chalupárskej kariéry. Potvrdil, že to cíti rovnako a že reset hlavy v prírode, presnejšie na chalupe je intenzívny a dobrý.
Zo všetkého najlepšie je uvariť si kávu a z okna chalupy pozorovať dve krásne lane, ktorým sa páči v našom sade. To neponúkajú ani kaviarne v päťhviezdičkových hotelov. Poučenie je prosté: kaviareň do prírody prenesieš, ale srnca ani do Sheratonu nedostaneš!
