Článok pokračuje pod video reklamou
Na Slovensku je vraj zhruba stotisíc podnikateľov z donútenia, čo je viac ako štvrtina všetkých podnikateľov. Je ľahké si predstaviť, že napríklad niektoré deti sú poslušné len z donútenia. Ak nad nimi nevisí hrozba rodičovského násilia, robia si, čo chcú, v presvedčení, že sú slobodné. Podnikanie z donútenia však zaváňa otrokárstvom.
Podnikateľmi z donútenia sú podľa štatistikov tí živnostníci, ktorých pracovná činnosť má formu závislej práce zamestnanca. Živnostníci tak napríklad nerozhodujú o svojom pracovnom čase, o jeho organizácii alebo o tom, či môžu ísť na dovolenku. Fungujú takto celé partie remeselníkov, ale okrem odborárov s tým nemá nikto problém. Nevedno, prečo údaj o podnikateľoch z donútenia potrebuje štatistika.
„Otrokárstvo“ narastá, medziročne sa počet takých podnikateľov zvýšil o 21,7 tisíca. Ak konali z donútenia, znamená to, že nie sú slobodní. Možno hovoriť o donútení, ak človek pracuje ako živnostník pre jednu jedinú spoločnosť a jeho vzťah s firmou naozaj pripomína pracovný pomer? Prečo to firmy a ľudia robia? Možno iba preto, že ich k tomu nútia zákony, ktoré pre zamestnávateľa znamenajú významne vyššie náklady, a nielen finančné. Nemožno nikomu vyčítať, že pristane na „živnosť“, ak to znamená, že má prácu – hoci s menším sociálnym komfortom. Ľudia sa správajú prirodzene tak, že sa snažia maximalizovať vlastný prospech. A to aj vtedy, keď sa niekomu zdá, že konajú z donútenia.
