Sobotné ráno mávalo v bratislavskom Starom meste nenapodobniteľnú atmosféru. Kaviarnici vykladali na terasy stoly akoby by sa im nechcelo. Sobotné rána bývali tiché, len tu a tam sa prechádzali dôchodcovia a ja s manželkou. Prešli sme niekoľko ulíc, na ktorých sa menili akurát výklady obchodov a obrazy okoloidúcich v nich.
Kúpili sme si noviny, lebo v kaviarni vtedy predávali „iba“ kávu. Možno ešte nejaké koláče, alkohol, ale noviny musel mať človek vlastné. Kávu sme pili v tichu.
Po rokoch sme sa znovu vybrali na rannú prechádzku a kávu. Zmenilo sa všetko. Z obchodov sa poväčšine stali puby, reštaurácie, pribudlo niekoľko „shopov“ s neprebernou ponukou predmetov, ktoré predstierajú, že sú suveníry. Na ulici nie je ticho, pomedzi dodávky a limuzíny sa prepletajú turisti. Každá skupina má so sebou znalca miestnych pomerov, sprievodcu, ktorý až na výnimky kričí, lebo inak by ho nepočuli.
Káva sa v takom prostredí nepije ľahko, ale dá sa. Z rohu ulice sa ozval huslista. Motív z filmu Krstný otec asi pozná každý, takže umelec pojal presvedčenie, že ho každý chce počuť niekoľko krát po sebe. Možné je, že virtuóz inú pieseň nepoznal a omieľal dookola to isté. Vlastne nebol až tak mimo. Čítajúc noviny si spomínam, že aj pred rokmi boli iba katastrofy, vraždy, celebrity...nič dobré sa nestalo. Všetko sa opakuje. Pieseň z Krstného otca sa dá počuť tri krát. Viac sme neskúsili.
