Dva svety

Za konštatovanie, že optimizmus je ópium ľudstva, bola v polovici minulého storočia basa. Keby vtedy niekto povedal, že politici sú zlodeji, druhého dňa by sa možno ani nedočkal. Bez takej skúsenosti sa dá žiť, len možno je dobré vedieť, že sloboda neznamená iba možnosť vykričať sa.

Občiansku nespokojnosť nazvali Česi pred niekoľkými rokmi  blbá nálada. Pre dnešnú slovenskú realitu by sa možno viac hodilo označenie blbšia nálada, ba niektorí ľudia si myslia, že stav je hoden aj tretieho stupňa – najblbšia nálada. Blbšie a najblbšie však môže byť vždy a opakovane. Znie to ako bohemizmus, ale je to pravda. Ibaže by nebola. Je tu potom druhý variant postavený na predpoklade, že život je taký, aký si ho človek urobí.

Keď sa dcéra vrátila po roku z Ameriky, zdali sme sa jej všetci smutní. Možno mali a majú za morom viac dôvodov na smiech a dobrú náladu. Vraj nie, povedalo vtedy dieťa. Iba sa nezaťažujú hlúposťami a neberú sa až tak vážne. Je rozdiel byť smutný a mať depresiu. Slovensko depresiu nemá, hoci má na to všetky predpoklady – politické strany, „Gorilu“, mesiášov a Kainov, rozbité cesty prvej triedy. V krajine je „cool“ byť otrávený a to je iné, ako byť nespokojný.

Chcelo by sa zakričať hurá a vysloviť nejakú otrepanú frázu o budúcnosti našich detí. Onedlho sa jedno k nám narodí. Všetci doma tušíme, čo asi urobíme, aby sa človiečik mal dobre. Vieme, že ho budeme mať radi a preto sa tešíme.