Ráno bolo na chalupe chladné. To bola príležitosť zistiť, že nám došlo Pepo. (Krátka odbočka: Pepo je tuhý podpaľovač, ktorý znamenal pre nešikovných revolúciu v zakladaní ohňa, čím - myslel som si, že definitívne a oveľa skôr ako internet – poslal novinový papier do histórie.)
Po zistení nedostatku som prijal vnútorne uznesenie, že boj nevzdám a navštívim susedu, našu milú babku Skokovú, a Pepo si požičiam. „Já už to ani nekupujem,“ povedala na úvod. Opísal som jej vlastnú situáciu a dostal radu: „Hentam v maštali, hned jak sú dverá, mám v bedničke také dobré, suché ščípky, zeberte si, dajte pod ne kúsek papírka a máte ohen ras, dva.“
„Ščípky“ boli naozaj úhľadne nasekané, tenučké smrekové štiepky, ktoré vyzerali, že zahoria už po zaľúbenom pohľade.
Proces pokračoval papierom, uložením do pece a podpálením. Babkina istota a môj predpoklad sa nenaplnili. Papier tlel a nič, oheň – ak sa to dá takto nazvať – vydržal niekoľko sekúnd. Vyskúšal som tri najčítanejšie denníky a ani jeden nehorel. Napokon sa akcia podarila. Nech mi vydavateľ odpustí, ale oheň som založil niekoľkými stránkami Profitu. Možno sa môj hriech trocha zmenší, ak budem tvrdiť, že som vyberal najmä strany potlačené reklamou. Možno by som nemal priznať ani to.
V každom príbehu je aj poučenie. Z mojej rannej story napríklad vyplýva, že neplatí, že noviny sú dobré len na podkúrenie. Nie sú dobré už ani na to, nehoria, iba tlejú. Možno ich robia z nehorľavého papiera a možno je to tým, že už nevyznávajú pravidlo, že kto chce zapáliť, musí horieť. Zaujímavé, že Profitu sa to podarilo. To nebude náhoda!
