Posledný októbrový víkend sa v Bratislave urodilo. Vrcholili jazzové dni, v Redute dávali skvelý klasický koncert, v jednom z hotelov sa rozbehlo podujatie Nežeriem instatné umenie. Vybrať si, a to sa diali ešte ďalšie prinajmenšom podobne vzrušujúce veci, je naozaj ťažké a skoro nemožné.
V podobných situáciách si spomeniem na rozprávanie dávneho kamaráta, ktorý emigroval do Nemecka, vtedy do toho zlého. (Emigroval v perinke, takže o socializme mu iba rozprávali.) Pri jednej návšteve si pochvaľoval prednosti socialistického obchodu. Rozhodol sa, že starej mame kúpi kávovar. V troch obchodoch nemali žiaden, vo štrvtok mali jeden. Jeden typ a jeden kus. Kúpil ho. Mal väčšiu radosť ako stará mama. Keby totiž nakupoval vo Frankfurte nad Mohanom, našiel by v regáli zhruba dvadsať kávovarov, z ktorých polovicu by bez prečítania manuálu ani nevedel zapnúť. Trápil by sa.
Tento text nie je spomienkový optimizmus, to teda ani omylom. Radšej budem čítať manuály ako chodiť do lampionóvného sprievodu. Všetko má riešenie. Reduta o siedmej, o desiatej džezáky, cez deň neinstatné umenie. Keby som bol odišiel na chalupu, žiadna trýzeň by sa nekonala. Lenže zrejme by nastúpila trýzeň z nevyužitých príležitostí.
