Psí život je poučný. Vyvracia tézu, že kto zaváha, nežerie. Pre prípad, že sa pes nepresadí pri miske, má v zálohe človeka, ktorý sa o akú – takú spravodlivosť postará. Psy sa voči sebe nesprávajú ako ľudia. Napríklad: pobijú sa a o päť minút ležia jeden cez druhého v pelechu a tvária sa blažene. Psy majú radi svorku a človek je celý preč z toho, že ho akceptujú. Psy to robia radi.
Všetci piati naši psy túžia po pohladení, ale nesnažia sa to robiť okato. Naopak, užívajú si vlastný obraz sympatického lumpa a zrejme len psie podvedomie im bráni robiť neplechu ozajstnú, škodlivú – hoci rozhryzené topánky veľa pochopenia v človeku neprebudia.
Keby pes vedel hovoriť, nehovoril by blízkej duši môj pán, ale môj človek. Pes neklame, hoci oklamať človeka je ľahké. Pes má dôstojnosť, ktorá v niektorých prípadoch končí pri stole, na ktorom je jedlo pre človeka. Keby človek tvrdil, že sa správa inak, klamal by – hoci nie vždy ide o „žvanec“. Psy sa občaz hryzú, ale neplatí pravidlo, že len veľký pes pokúše malého. Skôr naopak, najviac pokúšaku malé psy, možno mysliac si, že sú ľuďmi.
Existujú aj rozdiely v správaní sa psa a jeho človeka. Pes nevodí svojho človeka k lekárovi, hoci naopak je to bežné, a deje sa to aj na silu, nerešpektujúc poznanie, že pes sa skoro zo všetkého vylíže. To človek nevie, skôr naopak, nevylíže sa z ničoho.
Pes žije vo svorke, človek má radšej stádo. Je to menej namáhavé, lebo v stáde nepotrebuje žiadnu zodpovednosť a hlavu často slúži len na to, aby nestratil postroj. Život so psom je poučný rovnako ako život s dobrým človekom. Klasik hovorí, že dobrý človek ešte žije. Hor sa do civilizácie!
