Článok pokračuje pod video reklamou
K priechodu pred Orange arénou dobehla zadychčaná päťdesiatnička, otvorila kabelku a vytiahla z nej veľkú slovenskú zástavu. Prehodila si ju cez ramená , otočila sa na mňa a vraví: „Idem rovno z roboty a vy?“ „Z vlaku,“ slušne odpovedám a tuším, že dnes to bude výborná zábava. Inak, ako s nadhľadom sa na to pozerať nemôžem, ak tu mám vydržať tri zápasy po sebe. V novembri, keď sa začal predávať balíček „trojlístok“, môj kamarát – expert na hokej ho kúpil pre celú partiu. Nebol čas uvažovať nad tým, ako to fyzicky zvládneme. Viacerí neuvažovali, za hodinu boli akciové lístky preč.
O hokeji mám len základné znalosti a hneď v úvode zápasu Slovensko – Dánsko sa o tom presvedčuje aj moja partia, lebo sa pýtam, kto je ten malý slovenský hráč, čo si podáva ruky s rozhodcami. Smiech. Tak jasné, že poznám Paľa Demitru. :twisted: Len som nevedela, že na korčuliach vyzerá taký malý a je kapitán reprezentácie. :oops:
Dobre, začalo sa hrať. V aréne to vrie. Ľudia kričia, že sme tu doma, chlapci bojovať a Slovenskóóóóoó. To sa dá zapamätať, a tak sa po prvej desaťminútovke stáva zo mňa cheerleaderka. Pri „kto neskáče, nie je Slovák“ už nielen kričím, ale aj skáčem. Dedko s vnukom, sediaci vedľa mňa, tým nie sú nadšení. Po chvíli ma dedko uisťuje, že slovenskú vlajku poznajú, takže im nemusím mávať pred nosom. Asi napíšem hokejovému zväzu, že sedadlá a teda aj ľudí, netreba k sebe tlačiť. Je známe, že vonkajšia motivácia, v tomto prípade asi vedúca k národnej súdržnosti, je málo efektívna. Dôležitý je predsa výsledok. Našťastie v prípade hokejistov je to tentoraz 4:1 pre Slovensko. „Ďa-ku-je-me,“ ozýva sa arénou. Paľo Demitra sa lúči s hokejovou reprezentáciou. Plače a ja tiež. Na obrazovke sa menia zábery plačúcich ľudí, takže spolupatričnosť sa dosiahla. Zväzu nebudem nič písať.
Rozmýšľam, či to náhodou nemajú prešpekulované. Eufória či dojatie sa tu prenáša príliš ľahko a teraz aj ja plačem za Demitrom, ktorý sa mi zdal na začiatku malý. Chlapci odchádzajú do šatne, ale ľuďom sa odísť nechce. Stojíme a tlieskame a tlieskame a tlieskame... Dojatie sa začína meniť na sklamanie v zlej predtuche, že hokejisti neprídu. Oni asi nevedia, že aj divákom sa ďakuje za podporu, hoci nie sme v divadle na klaňačke... ďalej tlieskame a čakáme. Nakoniec prichádzajú a eufória je späť. Urobia okolo ľadovej plochy „kolečko“, rýchlo ešte točím z tesnej blízkosti video, Demitra ešte viac plače a my tiež pridávame. Odhodí do hľadiska prepotený dres a my plní emócií odchádzame.
Úžasná vec tieto majstrovstvá. Človek má hneď pocit, že má k ľuďom bližšie. Dobre to urobil ten hokejový zväz, že nás tak na seba natlačil. Aspoň sme na chvíľu niečo cítili. Horšie je, že odchod legendárnej generácie hokejistov, ktorých zasa až tak nepoznám, prorokuje dlhý pôst od podobných emocionálnych akcií. No čo, nejako sa s tým vyrovnám. Ľúto mi je tých v budúcnosti málo využívaných, natlačených sedadiel. :-D
P.S.: Ďakujem Roly, že si nerozmýšľal. Vidieť šialených Fínov, nabrúsených Rusov, Mira Hlinku či prefíkanú českú hru, kde hráči triafajú viac do Nemcov pred bránkou ako do samotnej bránky, bol zážitok.
