Určite to poznáte. Vstúpi vám do života človek. Neznámy. Iba na chvíľku sa o vás obtrie. Ako vánok. Zanechá stopu a odíde. Je to náhoda? Asi nie.
Niečo podobné sa mi prihodilo minulý týždeň. Deň sa už pomaly preklápal do ďalšieho. Bol som na „pánskej jazde“ a mali sme ešte chuť na fľašu červeného. Benzínové čerpadlo. Pri odchode na mňa máva takmer dvojmetrová väzba. Sympatický chlapík, v ruke dve fľaše Plzne, spúšťa na mňa po anglicky. Vraj prišiel v nočnej Bratislave o nejaké peniaze, nie veľké a neberie to tragicky. Azda aj preto, že jeho angličtine rozumiem, pochopím, že nie je Angličan. „Som Poliak,“ dostávam odpoveď. V poľštine som (zatiaľ) trochu zručnejší a hneď mi je ľahšie na duši. Ani neviem prečo, ale pozývam ho do našej spoločnosti. Tam mi rozpráva zaujímavý príbeh svojho sotva tridsaťročného života.
Momentálne jazdí na kamióne po celej Európe a mesačne prejde niekoľko tisíc kilometrov. „Maká“ od rána do večera. Doma má manželku a malého syna. Vidí ich tak dvakrát za mesiac. „Nič moc,“ hovorím mu, „prečo to robíš?“ „Vyštudoval som spoločenské vedy na univerzite, ale v odbore som sa dlho neohrial,“ vraví Poliak. Chcel zarábať a byť nezávislý. Založil si vlastnú servisnú firmu, darilo sa mu. Po materiálnej stránke mal všetko, čo potreboval. Ale, ako sám priznáva, pýcha a nezvládnuté závislosti často predznamenávajú pád. Jeho peniaze začali miznúť v čiernej diere hracích automatov. Niekoľko desiatoktisíc eur. Prišiel aj o byt. Skončil takmer na ulici. Našťastie sa ešte zbadal, prihlásil sa na liečenie. Podľa jeho slov je čistý už viac ako rok. Ale potrebuje si ešte splatiť svoje resty. Preto ten kamión, preto tá „makačka“.
Možno si teraz poviete, všedný príbeh dnešného sveta plného nástrah. Ale viete, čo ma na tomto chlapíkovi prekvapilo? Že vôbec nebral tragicky svoje „zlyhanie“. Proste sa z neho poučil a ide ďalej, teraz už tým lepším smerom. A nehľadal vinníka v niekom inom, prijal zodpovednosť za svoj vlastné skutky. Pri rozhovore však sršal priateľským sebavedomím, optimizmom a pozitívnym naladením. Zaujala ma aj jeho nesmierna vôľa, húževnatosť a vytrvalosť. A túžba meniť a naprávať veci. Na moju otázku, ako tieto vlastnosti získal, mi odpovedal, že mu pri tom veľmi pomohol aj fyzický pohyb. Ešte prednedávnom reprezentoval svoju krajinu v jednom kolektívnom športe. Aj to bola „férová makačka“.
Poliak si dal od smädu jednu Plzeň, s druhou sa s nami podelil. Ako nenútene prišiel, tak aj odišiel. Potreboval sa vyspať, ráno ho čakala ďalšia dlhá „štreka“. Ale v našej spoločnosti zanechal výraznú stopu. Ako hovorí jeden môj dobrý kamarát, nie je hanbou padnúť v živote na „hubu“, hanbou je ostať tam dlho ležať. A s tým by určite súhlasil aj Jack Canfield.
