Mnohým ľuďom sa zdám divný. Priznám sa úprimne a bez nátlaku, hoci som inak pomerne spoločenský človek, počas vianočných sviatkov najradšej vyhľadávam samotu. Vtedy si to viem najlepšie užiť a vôbec sa necítim osamelý. Spomínam, rozjímam, premýšľam, občas sa objaví aj nejaká tá slza radosti i dojatia. V tých chvíľach som veľmi šťastný, aj keď chápem svojich blízkych, ktorí to považujú za môj egoizmus. Ale ruku na srdce, mám sa pretvarovať a nebyť úprimný sám k sebe aj k iným, keď to tak cítim? Veď koľko rôznych inakostí sa už vo svete oficiálne toleruje a dokonca legislatívne ochraňuje... A u mňa tá inakosť trvá len niekoľko dní v roku. :-)
Tento rok som si však odoprel moju tradičnú štedrovečernú prechádzku podvečerným lesom. Najmä vďaka silnému prechladnutiu, ktoré mi v týchto dňoch vystavilo červenú na semafore. Aj pri plnení mojich športových i ďalších aktivít, čo mi bolo dosť ľúto, lebo som bol slušne „rozbehnutý“. Stotožňujem sa ale s názorom, že choroba nepostihuje človeka náhodou a jej konkrétny fyzický prejav má svoju predchádzajúcu vnútornú psychickú príčinu. A je dobré spomaliť, porozmýšľať nad tým, precítiť to, vziať si z toho ponaučenie a ísť ďalej. Prišiel som na to pomerne rýchlo. Ono sa to totiž v decembrovom období u mňa opakuje takmer každoročne.
Vianoce! Aj s celým adventným obdobím na mňa pôsobia ako obrovský stresor. Teda, asi som sa zle vyjadril, ten pôvodne čistý duchovný sviatok za to nemôže, ale môj postoj k nemu. A nemám na to žiadnu konkrétnu príčinu. Pravda, ak si odmyslím takú banalitu, že som sa v detstve počas Štedrého večera nedostal pol dňa von za kamarátmi, lebo sa ho „patrí prežiť v rodinnom kruhu“. Ach, tá moja slobodomyseľnosť... :-)
Čo mi teda prekáža? V prvom rade to, že z Vianoc sa stáva predovšetkým biznis (hoci ako ekonóma ma čiastočne môže tešiť, že to má pozitívny vplyv na rast HDP). Následne, samozrejme, konzumný prístup ľudí k tomuto sviatku. Napožičiavať si na darčeky, aj keď neviem, ako to budem splácať. Len aby moji blízki neboli sklamaní... Navariť také množstvo jedál, len aby sa stoly prehýbali a my sme náhodou v hanbe neostali... Keby vedeli chladničky a mrazničky rozprávať, určite by sa vám vyžalovali, že v predvianočnom období trpeli viac ako vy s preplneným žalúdkom a boľavým žlčníkom po štedrovečernom pokrme. :-) Nuž a najviac sa neviem vyrovnať s tým, že niektorí ľudia (a nie je ich málo) sú v tomto období zrazu akosi úprimnejší, srdečnejší a prívetivejší. A po celý ostatný rok ich poznáte úplne iných... To ma vie naozaj naplno usadiť.
Takto mi to nejako prebehlo hlavou počas mojej úprimnej vnútornej spovedi. Ale čo s tým? To sa mám každý rok nad tým trápiť a oslabovať imunitu svojho organizmu? Mám sa každoročne zbytočne vnútorne rozčuľovať nad preplnenými obchodmi, neprejazdnými cestami či predstieranou úprimnosťou niektorých ľudí? To ma doslova paralyzuje a bývam aj nepríjemný voči svojmu okoliu, čo ma následne mrzí. Môžem túto (pred)vianočnú mašinériu nejako zmeniť? Azda iba vlastným príkladom. Ak chce totiž jedinec meniť svoje okolie, potrebuje začať sám od seba, vravia múdri ľudia. A ja už teraz zreteľne vnímam, že mám v postoji k Vianociam vo svojom myslení zásadnú softvérovú chybu, ktorú potrebujem a chcem zmeniť. Najmä odsudzovanie iných sa tam vyníma. To ma príliš neblaží. Ale v konečnom dôsledku každý si je strojcom svojho osudu... Ako si kto zaseje, tak bude žať.
Uzatvoriť „tolerančný patent“ s vianočným obdobím bude jedna z mojich najťažších úloh v roku 2011, ale verím, že ju zvládnem. Lebo ma to každoročne zbytočne oberá o prepotrebnú životnú energiu.
Prečo o tom všetkom píšem? Čo to má spoločné s mojou stávkou s Jackom Canfieldom? Nuž, myslím si, že iba vtedy, ak je človek sám k sebe úprimný, môže objaviť svoje životné brzdy (a vianočné obdobie pre mňa takou brzdou zatiaľ je), ktoré ho obmedzujú v pohybe a ďalšom raste. Jedno z Jackových pravidiel úspechu dokonca znie „Uvoľnite brzdy“. Píše napríklad aj o tom, že ak sa vám vaše doterajšie správanie nepáči, môžete ho jednoducho zmeniť. Ono si to vyžaduje niekedy aj dosť námahy a vytrvalosti, ale súčasne to stojí za to. Takýto očistný proces uvoľňuje „vnútorné poklady“. Teda talenty, schopnosti, vlohy a nadania, ktoré ten-ktorý človek dostal do vienka a rozvíja si ich počas života. A len ich spoznaním môže kráčať po tej „svojej pravej ceste“ za úspechom a vtedy je autentický a nekopíruje cudzie vzory.
P.S.: Ak je skutočným duchovným odkazom Vianoc úprimnosť, srdečnosť, tolerancia, porozumenie či pokora voči vyššiemu poriadku Univerza, potom si prajem, aby boli Vianoce po celý rok. A nielen od Štedrého večera do Troch kráľov. Úprimne. :-)