Na Slovensku je potenciálne závislá takmer pätina celkovej populácie. A to iba na sledovaní tureckej telenovely Tisíc a jedna noc... A neobstojí ani tvrdenie, ako mi povedala jedna moja blízka príbuzná, ktorá si neželá byť menovaná, že nevedela o tom, že ide o seriál. Vraj si len chcela pozrieť peknú rozprávku. „A prečo si si to potom opäť zapla?“ pýtam som sa jej. „Lebo ten prvý diel tak divne skončil,“ dostávam odpoveď. „Tie ďalšie som však už sledovala len tak po očku, ale už s tým končím,“ stíha ešte doplniť. No uvidíme, pripravená je paľba 180 dielov.
Mimochodom, moja sestra (nech mi to odpustí, nevydržal som :-)) a mnoho tisícok ďalších tým naplnili jednu zo „skutkových podstát“ závislosti, ktorou je opätovná silná túžba a rastúca chuť po predmete závislosti. Psychológovia hovoria o tom, že závislý človek máva až nekontrolované nutkanie opakovať svoje správanie aj bez ohľadu na jeho dôsledky. Najmä tým sa líšia závislosti od činností, ktoré pravidelne opakujeme a ktoré sú pre človeka v podstate prospešné. Pravda, pokiaľ ich neopakujeme už tak dlho, že sa stávajú nudné a nezáživné. Vtedy pomáha zmena.
Napočudovanie, na mojej stávke s Jackom Canfieldom je zatiaľ potenciálne závislá iba jedna desaťtisícina slovenskej populácie. :-) Hoci na jednej strane môžem Turkom a marketingu televízie Markíza iba ticho závidieť, na druhej strane aj toto pomerne malé číslo vo mne do určitej miery vyvoláva vnútorný nepokoj. Donieslo sa mi totiž do uší, že zopár skalných priaznivcov čaká na výsledok môjho blogovania do neskorých nočných hodín nedele, prípadne si v pondelok ráno privstanú, aby sa namotivovali. :-) Nevytváram aj ja závislákov? Takže som sa minulý týždeň zámerne rozhodol, že svojich webových priateľov ušetrím od možnej chorobnej závislosti a poruším pravidelný týždňový rytmus. Malo to byť len na deň-dva. Ale zasiahla vyššia prozreteľnosť v podobe nepríjemnej chrípky.
A ejhľa, reakcie na seba nenechali dlho čakať. Teda, nebolo ich až tak veľa, tri. Odcitujem z jednej: „Igor, čo sa deje? Už som si vypestovala stávkový návyk a ty pauzuješ. Dúfam, že ťa nezložil premnožený kyslík v tele z ukončeného fajčenia.“ No na tom fajčení je čosi pravdy, ale o tom nabudúce (a bude to dosť sila, to môžem sľúbiť). Dnes mi ide o inú vec. Pri ceste za svojimi cieľmi je podľa mňa dobré, ak má človek výdobytky modernej techniky pod kontrolou. Inak stráca svoju vlastnú slobodu, identitu a originalitu a ako závislý otrok si sám a dobrovoľne nasadzuje „putá modernej doby“.
Už viackrát sa mi v poslednom období dostalo do uší, že ak chce človek skutočne prísť na to, čo by mal v živote robiť, mal by prežiť sám so sebou aspoň týždeň v tichu. Bez televízora, rádia, počítača, internetu či telefónu. Tuším to stojí za zamyslenie...
Nedá mi končiť tak vážne. Jeden môj kamarát sa zhruba pred desaťročím odhodlal pre podobný krok. Zo svojho podnikania bol strašne unavený a rozhodol sa, že úplne vypustí. Prenajal si na okraji jednej dediny staršiu chalupu a podujal sa na to, že bude držať bobríka mlčanlivosti. Dedinčania ho považovali za nemého. Keď chodil nakupovať či do krčmy, dohováral sa posunkami. Keď to nepomáhalo, napísal odkaz. Dodnes sa smejem na tom, ako skoro krčmárka dostala zrádnika, keď po troch týždňoch po prvýkrát prehovoril. Ale aspoň mu v ten večer, keď sa stal stredobodom pozornosti celej dediny, nalievala zadarmo. :-)
