Je to neuveriteľné, ale mám za sebou takmer štyri mesiace stávky s Jackom Canfieldom. Nechcem povedať, že všetko je inak, ako som si predtým naplánoval... Ale zisťujem, že život prináša aj mnohé prekvapenia. Ako hovorí slovenské príslovie: „Človek mieni, pánboh mení“. Túto skutočnosť som si výraznejšie uvedomil na prvom Profit workshope, ktorý viedli tento týždeň tri šikovné a sympatické koučky (...som si všimol, že slovenčina je taká úžasná, že keby som vynechal písmeno u, tak by z toho pokojne vzišli kočky, veď aj sú :-) ).
Medzi mentormi podujatia bol aj manažér atletických hviezd Alfonz Juck (jeho azda najslávnejším zverencom bol český oštepár Jan Železný). V diskusii vyslovil myšlienku, že je veľmi dôležité, ako vedia športovci zvládať situácie, ktoré sú pre nich nezvyčajné a ktoré vyvstanú aj napriek dokonalému plánovaniu. A tie sa vyskytnú veľmi často, pretože o nepredvídateľnosti je sám život. Alino Juck ešte dodal, že vždy je dobré určitým percentom s takým niečím rátať. Ako príklad spomenul svojho súčasného zverenca – českého skokana o žrdi Michala Balnera. Ten sa na mítingu Ukrajine tak nešťastne zranil (zlomila sa mu žrď a prepichol si ňou dlaň), že bude musieť väčšinu sezóny pauzovať. A pritom mal vynikajúcu formu i veľké plány.
Nášľapné míny nepredvídateľnosti zažívam na svojej ceste aj ja. Najmä od začiatku tohto roka. Na ukážku zopár príkladov. Množstvo síl mi zobrala dvojtýždňová maródka a manko môjho bežeckého tréningu je výrazne. V súčasnosti len začínam s rýchlou chôdzou. Veľa energie som vydal na boj so skoncovaním s nikotínovou závislosťou, čo som pôvodne vôbec nemal v pláne. Z výsledkov komplexnej zdravotnej prehliadky som tiež nevyšiel najlepšie a budem potrebovať upraviť svoje stravovacie návyky. Klasika, cholesterol... a ešte nejaké ďalšie vecičky.
Priznám sa, že ak by som dnes robil niečo inak, ako na začiatku, bolo by to reálnejšie (teda v praxi skromnejšie) stanovenie cieľov. Nie kvôli tomu, že by som bol lenivý, ale preto, že som si plány zostavoval do ideálneho prostredia. A v ňom som príliš nerátal s faktorom nepredvídateľných udalostí. Keďže moja zodpovednosť ma núti osobné záväzky dodržiavať, niekedy som z toho až príliš „pretlakovaný a čakám, kedy prasknem“. Mnoho vecí, ktoré by som mal (a chcel) vykonávať s radosťou, robím iba z povinnosti. Aby som si mohol odfajknúť ďalšiu kolónku splnené. A potom si občas kladiem otázku, či to má takto význam. Má, ale chce to viac radosti zo života i z toho, čo robím. A viac spoločenského kontaktu. Nejako mi v poslednom období nezostáva čas na chvíle s blízkymi ľuďmi. Pritom vzťahy sú pre mňa veľmi dôležité a ich zveľaďovanie mám ako jeden z cieľov. Hanba, veď už ani do krčmy medzi kamarátov takmer nezájdem! :-) A to som na začiatku deklaroval, že mi ide o rovnovážny a celistvý osobný rozvoj, a nie o jednostranné, napríklad kariérne napredovanie.
P.S.: Mimochodom, aj napriek týmto úprimným (a dosť kritickým) slovám do vlastných radov, si dávam pochvalu za to, ako sa mi zatiaľ podarilo ustáť zmeny, ktoré ma na ceste za vytýčenými cieľmi stretli. Dúfam, že môžem. :-)
