Článok pokračuje pod video reklamou
Bolo to presne ako z apokalyptického hollywoodskeho filmu, ale nešlo o umelecké dielo. Bola to skutočnosť. Asi takto by sa dali okomentovať udalosti, ktoré sa 11. marca prihodili na severe japonského ostrova Honšú. Najprv ničivé zemetrasenie. Neskôr mohutná masa valiacej sa morskej vody, ktorá sa pohrávala s ľudskými obydliami, autami i loďami doslova ako s maketami vyrobenými z papiera, zmietla zo sveta celé mestá.
Okrem obrovskej ľudskej tragédie nastal na postihnutom území spoločenský, ekonomický i ekologický kolaps. Niekde chýbajú základné životné potreby, inde, našťastie, „štrajkuje“ len infraštruktúra – nejde elektrina, nefungujú telefónne linky, doprava či zásobovanie. Nič dobré neveštia zasiahnuté jadrové elektrárne, horiace rafinérie i chemičky. Hrozí výrazný ekonomický prepad donedávna druhej najväčšej svetovej ekonomiky, vrcholní predstavitelia krajiny prirovnávajú situáciu za najhoršiu po druhej svetovej vojne.
Japonsko leží na geologicky veľmi nestabilnom území, kde sa stretáva pôsobenie až troch podzemných tektonických platní. Krajina sa totiž nachádza v takzvanom tichooceánskom Ohnivom kruhu, ktorý je zónou častého výskytu zemetrasení a sopečných erupcií. Japonci s podobnými scenármi (pravda nie až takého rozsahu) rátajú, a sú na ne už odmalička pripravovaní.
Príroda však bola opäť raz silnejšia ako človek (akosi sa nám to v ostatných rokoch množí). Azda aj preto mi v poslednom období čoraz častejšie prichádza na um životná filozofia natívnych kmeňov amerických Indiánov. Tí už veľmi, veľmi dlho uctievajú planétu, ktorú ľudstvo obýva a nazývajú ju Matkou Zemou (podobné prvky sa dajú nájsť aj v staroslovanských prameňoch). Považujú ju dokonca za živú, veľmi inteligentnú a cítiacu bytosť. Táto bytosť je podľa nich k človeku veľmi láskavá a pohostinná, poskytuje mu všetko, čo potrebuje na prežitie.
Ale v prípade potreby sa vraj dokáže brániť rôznym neprávostiam, ktoré sa dejú na jej povrchu, pod ním i v jej okolí. Napríklad, keď sa zasahuje do jej dýchacieho aparátu a bezbreho sa klčujú rozsiahle pralesné systémy. Alebo keď sa porušuje jej kostrový a obehový systém a ťaží sa spod jej útrob čo najviac prírodného bohatstva či už vo forme minerálov alebo tekutín. Vyťažené jamy sa potom často zavážajú pre planétu „nestráviteľným“ plastovým odpadom, čo poškodzuje jej tráviace ústrojenstvo. A čo znečistené vody, drancovaná pôda či chémiou zamorený vzduch? A to všetko iba pre zvyšovanie materiálneho bohatstva, „rozkvet“ ekonomiky...
Ako sa táto planéta podľa natívnych národov očisťuje, keď sa už cíti chorá a má toho všetkého akurát tak dosť? Iba tým, čo má k dispozícii – zemetraseniami, povodňami, silnými vetrami... Fantazmagória? Takzvaná moderná veda síce takúto teóriu neuznáva, ale je tiež pravdou, že svojím vekom je oproti mnohogeneračnému know-how amerických Indiánov stále iba nevyspelou pubertiačkou.
Ale čo ak je na filozofii natívnych národov predsa len čosi pravdy? Čo ak človek nie je pánom všetkého tvorstva, ako si to mnohí myslia? Čo ak je Matka Zem naozaj jeden celistvý živý organizmus, akurát sme dosiaľ k sebe nenašli tie správne komunikačné kanály? Čo ak sme tu iba na návšteve a táto planéta je len naším hostiteľom, ktorý nás niekedy v dávnej minulosti prijal a my sa k nemu rozhodne nesprávame s pokorou a úctou ako vďační hostia? V tejto súvislosti mi napadajú skôr slová ako neobmedzení vlastníci, dobyvatelia či votrelci. Niekedy sa mi zdá, že človek premenil svoju hostiteľskú planétu na najväčšiu akciovku na svete.
Nedávno som dostal obálku od poradcu a kouča v oblasti inovácií Jána Košturiaka, v ktorej bola priložená aj jeho knižka Úvahy na každý deň (mimochodom, vrele odporúčam). Dovolím si na záver tohto blogu odcitovať úvod do kapitoly pod názvom Zhubný rast. „Rast je vraj základom ekonomického vývoja. Všetci politici a ekonómovia túžia po raste. Raste čoho? Keď človeku objavia bunky, ktoré rýchlo a nekontrolovateľne rastú, nastáva radikálna liečba – ide často o boj so smrťou. Náš ekonomický rast je podobnou celosvetovou rakovinou. V žiadnej účtovnej knihe „rastúcich“ firiem a ekonomík nemáme státisíce ton toxických látok, odpadov, zdevastovanej prírody a ľudských životov, ktoré sme obetovali rastu. Raz budeme musieť nahradiť rast HDP rastom šťastia a kvality života. Raz nahradíme zlato pitnou vodou a platinu čistým vzduchom. Raz tu nebudeme, ak nezastavíme tento zhubný rast.“
