Hovorím si, už dávno som nevyviedol žiadnu kravinu, naposledy v januári, keď som prestal fajčiť... :-) A keďže sa blíži moje polročné pôsobenie v stávke s Jackom Canfieldom, reku, potrebujem si zarezať ďalší vrub do pažby (teda, nie že by som chcel práve niekoho zastreliť). Pozerám na zoznam a vidím viacero nesplnených cieľov. Voľba padla na turistickú päťdesiatku. No, priznám sa, ešte v živote som toľko naraz neprešiel. Vlani som spravil ledva štyridsať a mal som toho naozaj dosť. A, navyše, vďaka mojim štyrom predchádzajúcim virózam bol stav mojej kondície dosť chabý, čo som cítil najmä pri každodenných výšľapoch do schodov. Veď naposledy som pravidelne behával v polovici decembra, odvtedy veľmi, veľmi sporadicky. Ale čo by človek nespravil pre svoje zdravie... Alebo skôr slávu (aspoň mediálnu)? :-)
Veril som si tak na polovicu. Vedel som, že tých tridsať až tridsaťpäť kilometrov urobím. A pokiaľ ma nezradia nejaké svaly, šľachy či kĺby, zvyšok trasy bude závisieť už len na mojej vôli. Pripravoval som sa poctivo, časť trasy som si vymeral priamo v teréne (nech mi lesníci odpustia, že som na Železnej studienke vošiel do zákazu vjazdu), ale aj na mape. Dôkladne som si naplánoval aj pitný režim i prísun výživných kalórií. Ale vedel som, že to bude napokon len na mne.
Budíček na Veľkonočný piatok je o piatej. Už to je pre mňa veľký šok, keďže normálne pred ôsmou nevstanem (spávať však chodím medzi jednou a druhou). Potom pravidelná studená sprcha a porcia ovsených vločiek s ovocím, orieškami a jogurtom. A vyrážam. Čiastočne aj s obavami, ktoré neviem úplne potlačiť. Štart pri Vojenskej nemocnici je o 6:05, je ešte pomerne chladno. Vtáci mi príjemne pospevujú do kroku a o niečo väčší ranní vtáčkovia (i vtáčice) ma predbiehajú na bicykloch či pri bežeckom tréningu. Nikdy som si nemyslel, koľko Bratislavčanov je aktívnych už takto skoro ráno.
Ale naspäť na trať. Prvých osemnásť kilometrov mám prakticky stále do kopca, väčšinou, našťastie, mierneho. Štart je v nadmorskej výške 175 metrov, otočka na Salaši na 500 metroch. Výškový rozdiel teda činí 325 metrov, ani veľa, ani málo. S tempom som spokojný, prvé tri hodiny točím v priemere šesť kilometrov za hodinu, viem však, že s narastajúcou únavou príde spomalenie. Moje obavy sa začínajú stupňovať, keď sa mi zhruba po desiatich kilometroch začína mierne ozývať achilovka. Som si však vedomý, že k niečomu podobnému môže prísť, lebo väčšina zvolenej trasy vedie po tvrdých asfaltových lesných cestách. Začínam vyhľadávať mäkšie okraje krajníc.
Preto som rád, keď míňam horáreň na Bielom kríži s ešte prispanou divou sviňou v ohrade a vchádzam na niekoľko kilometrov do mäkšieho povrchu malokarpatského lesa. Po otočke na Salaši (teda ono sa to tak len nazýva, žiadne ovce tam nenájdete) si zamyslene kráčam po lesnej cestičke a zrazu červená značka nikde. Čo čert nechcel, opäť len triafam na vyasfaltovanú cestu, ktorá ma ale, našťastie, privádza naspäť na Biely kríž.
V tunajšom bufete mám naplánovanú prvú zastávku. Vždy tu mávajú čerstvú hustú polievku, na ktorú som sa pred desiatou hodinou spoliehal. Od šéfa bufetu sa dozvedám, že voňavá dobrota sa ešte len varí a môžem si ju privoňať akurát tak z kotla. Moja voľba padá na pivo (treba doplniť vitamíny a minerály) a dve horalky, hoci takéto jednoduché cukry som zo svojej stravy už skoro vypustil. Ale čo už, keď mám obed pripravený až v aute vzdialenom osemnásť kilometrov. Chcel som ísť s čo najmenšou záťažou. Aspoň že mám spiatočnú cestu takmer celú z kopca.
Pri studničke, ktorá sa zove Zbojnička, mám za sebou približne polovicu cesty. Prichádza psychická úľava, ale aj postupné tvrdnutie a bolesť stehenných a lýtkových svalov. Stretávam čoraz viac ľudí, opekajú si pri ohniskách, bavia sa, popíjajú a fajčia. Ticho im závidím, najmä tú cigaretu. Mám na ňu nesmiernu chuť. Odolávam. O trištvrte na jednu prichádzam k autu, ktoré mám pristavené pod Červeným mostom. Teším sa na obed. Menu pozostáva z grahamového pečiva so syrom, banánu a jablka. Pripravená je aj 70-percentná horká čokoláda. Pravda iba v prípade potreby ako stimulátor. Všetko zapíjam minerálkou, vstávam a chcem pokračovať. Začínam cítiť obrovskú bolesť najmä v stehnách, veď už mám za sebou 36 kilometrov.
Toto je prvá, naozaj vážna kríza. A ešte mám štrnásť kilometrov naprieč Železnou studienkou pred sebou, z toho sedem plynule do kopca. Preventívne si proti svalovej horúčke dávam jeden paralén. Moja chôdza spočiatku pripomína skôr krok opilca s nekoordinovanými pohybmi a rýchlosť klesá pod päť kilometrov za hodinu. Zapínam motory svojej vôle. „Dokončím to,“ mantrujem si v duchu. Zhruba po dvoch kilometroch sa moje tempo zvyšuje a hoci tupá bolesť v svaloch neustáva, nejako si na ňu zvykám. Stretávam aj zopár známych, ale viem, že keby som sa prispôsobil ich pomalšiemu prechádzkovému tempu, možno ani nedôjdem, potrebujem si udržiavať pravidelný rytmus. Na otočke na konci doliny už viem, že som vyhral. Najmä sám nad sebou. Ale aj nad inými, lebo za celú cestu ma predbehol iba jeden chodec... Bol to taký vysoký pán v stredných rokoch, ktorý utekal pred svojou rozčúlenou manželkou. :-)
V cieli som bol takmer presne za deväť a pol hodiny. Keďže zhruba tú polhodinku som oddychoval, moje priemerné tempo bolo niečo vyše päť a pol kilometra za hodinu, čo nie je na päťdesiatku asi najhoršie. Dal som si naozaj pekný veľkonočný darček. Pre neznalých ešte môžem pripomenúť, že svetový rekord na 50 kilometrov chôdze je pod 3:40, čo si teda neviem dobre predstaviť.
P.S.: O deň neskôr som si nadelil ďalší krásny darček, keď som si desať minút zaplával na jazere Kuchajda. Ale to nebolo príliš veľké hrdinstvo. Voda už bola dostatočne ohriata a mala určite viac ako 15 stupňov Celzia. Iné to bolo, keď som pred niekoľkými rokmi vliezol 10. marca v Adamovom rúchu do jazera v Rusovciach a ľudia na brehu po mne vtedy vykrikovali hanlivé slovo blázon. No, mne to príliš neprekážalo, ale môj vtedy zhruba desaťročný syn sa za mňa dosť hanbil. :-)
