Získať si priazeň a najmä poslušnosť pospolitého ľudu za jedlo a hry je myšlienka stará už niekoľkotisíc rokov. Aj keď známe úslovie „chlieb a hry“ pochádza až z prelomu 1. a 2. storočia po Kristovi a jeho pôvodcom je rímsky básnik Juvenalis. Jeden český politik v tejto súvislosti nedávno k dnešnej situácii trefne poznamenal: „Už sú iba hry, na chlieb neostalo!“ :-) No a práve o tých hrách sa chcem stručne zmieniť.
Najmä elektronické médiá ich dnes podhadzujú „poslušným poddaným“ takmer každý deň. No a toť nedávno si zgustli aj tí praví poddaní britskej koruny. Niektorí oddaní monarchisti dokázali obetovať aj niekoľko dní, aby ich strávili na nevľúdnej ulici a na vlastné oči videli aspoň na chvíľu následníka trónu a jeho peknú Katku. Tí najvernejší čakali aj na vytúžený balkónový bozk, ktorý bol síce dlhší ako ten Diany a Charlesa, ale historický rekord nepadol. A tí najhladnejší mali aj dostatok „chleba“ na následnej outdoorovej hostine.
Ubehlo len zopár hodín a celodenné zábery z Londýna vystriedal prenos z Vatikánu i z viacerých poľských miest. Azda najobľúbenejší pápež všetkých dôb, charizmatický Ján Pavol II., bol iba zopár rokov po svojej smrti blahorečený. Takejto raketovej rýchlosti sa však na druhej strane diví aj viacero vysokopostavených ovečiek v rámci samotného katolíckeho kléru. A niektorí veriaci, najmä v poľských kostoloch, dokázali v modlitbách a rozjímaní stráviť celú noc, ba aj niekoľko dní.
Ani sme sa nespamätali a prezident Barack Obama nám s hrdosťou oznámil smrť (teda pardón, zabitie) asi najobávanejšieho teroristu všetkých dôb (niektoré zdroje hovoria, že už bol za horizontom svojej zbojníckej výkonnosti). A následné bujaré majálesy v Amerike nemali konca kraja, jasala celá krajina. Prezident dokonca zverejnil, že celý dokonale naplánovaný akt útoku amerického komanda bedlivo sledoval aj s ďalšou americkou vrchnosťou v priamom prenose. Iba pri Usámovej poprave im akosi vyšumel signál. Nuž, voľby sa blížia a kto zaboduje, vyhráva. Ale chyba lávky, urazení ostali členovia kmeňa Apačov, lebo meno ich najslávnejšieho vodcu Geronima dostal v tajnej misii jej najväčší cieľ - samotný Bin Ládin.
A hokej. Ten si podmanil celé Slovensko. Srdiečka národnej hrdosti mocne bili pre tím našich chlapcov. Také obrovské zjednotenie si nepamätám od novembrových dní roku 1989. Do hry sa dostali dokonca aj štátne symboly, vlajky boli na každom kroku. A slovenský národ mal raz opäť veľké hry, aj keď škoda, že sa predčasne skončili. Priznám sa, že do víru hokejového kolotoča som sa nechal zatiahnuť aj ja. Okrem výsledkov našich chlapcov (snaha sa im však rozhodne nedá uprieť) nás môže mrzieť aj vysoká koncentrácia dlhoprstých spoluobčanov, ktorí nám najmä v Dánsku dobré meno neurobili.
Čo má toto všetko spoločné s motivačným manažmentom, môžete sa teraz logicky opýtať. Veľa. Jedným z najčastejších odporúčaní lídrov, koučov, či ako sa to dnes všakovako nazývajú, je, že človek, ktorý chce v živote uspieť, by mal hrať len také hry, ktoré sa týkajú jeho samotného (osobne sa domnievam, že každý človek sa rodí na tento svet s tým, aby využil svoje jedinečné talenty). Mal by ich hrať na vlastnom ihrisku a s tímom ľudí, ktorých si starostlivo vyberie. Rozhodne by nemal strácať svoju drahocennú životnú energiu tým, že sa dá permanentne vťahovať do hier iných ľudí, ktorí z toho majú, pravdaže, aj riadne benefity. Inak by to predsa nerobili.
Uvedomujem si, že je oveľa pohodlnejšie zapájať sa do cudzích hier, lebo za výsledok nemusíme niesť zodpovednosť. Ale nestojí za to skúsiť zobrať život do vlastných rúk a ísť za vlastnými cieľmi aj za cenu možných rizík a častých potknutí? Ono to síce niekedy viac bolí, ale väčšia radosť z vlastného života i ďalšie benefity sú rozhodne sladkou odmenou. 8-O