Tak si niekedy uvedomujem, ako to majú dnešní mladí ľudia ťažšie, ako sme to mali kedysi my. Kapitalizmus sa často prezentuje ako doba neobmedzených možností. Nič nie je nemožné, hlásala pred niekoľkými rokmi reklama jednej japonskej automobilky. I ďalšie reklamné a PR-kové aktivity hovoria napríklad o „večnej“ mladosti a zdraví. A ak už toto čaro nebodaj pominie, je tu predsa nezastupiteľné miesto produktov kozmetického a farmaceutického priemyslu. A dá sa odolať lákadlám nastajlovanej modelky či sviežo a dokonale vyzerajúceho, iba mierne prešediveného šesťdesiatnika s vyšportovanou postavou, ktorý sa práve s úsmevom vrátil z džogingu?
Alebo si len zoberme také médiá. Ak už neinformujú o šialenom svete, v ktorom neustále strieka krv a produkt mužských pohlavných žliaz, tak sa to len tak hemží samými úspešnými usmievavými ľuďmi – najlepšie, ak ide o milionárov z chatrče. To isté platí prakticky aj o filmovom priemysle, kde navyše pribúda archetyp hrdinu. Takýto super „herovia“, dokonalí nadľudia, najčastejšie zachraňujúci záujmy nedotknuteľnej mocnosti ležiacej na západnej pologuli, často „spríjemňujú“ voľné chvíle už aj malým deťom pri počítačových hrách.
A rodičia, ktorí si ešte pamätajú staré socialistické časy? Tí chcú od svojich ratolestí len to „najlepšie“ a najmä nech je toho čo najviac, aby si aspoň dieťa naplnilo (najčastejšie ich vlastné) sny. Len zopár príkladov – špičkové zahraničné školy, dokonalé ovládanie najlepšie hneď niekoľkých jazykov, skvelé a dobre platené povolanie, dokonalá fyzická príprava i psychická pripravenosť či partner, ktorý je tiež „in“. Ako potom môžu vnímať napríklad takú Trenčiansku univerzitu, ktorú aj samotný primátor označil za hanbu mesta. Pomaly už nebude mať kto fyzicky robiť a tvoriť hodnoty aj rukami. Spomínam si, ako k nám kedysi na základnú školu prišiel robiť nábor starší a nižší baník z Ostravy, postavil sa doprostred triedy a hrdo vyhlásil: „Ja su horník, kdo je víc?“ :-?
Ešte raz sa vrátim k reklame. Dokonalé bývanie. Najviac ma v poslednej dobe zdvihlo zo stoličky, keď som z televízie začul reklamný slogan jednej finančnej inštitúcie, že „splácať je jednoduchšie ako šetriť“. Možno, že je, ale iba vtedy, ak je z čoho. Mimochodom, o čom potom bola tá celá finančná kríza? A toto asi nezávidím mladým ľuďom najviac, byť kvôli bývaniu a iným moderným pestvám niekoľko desiatok rokov pod „priamym dozorom“ bánk. Ťažko by som to rozdýchaval, byť také dlhé obdobie na niekom nechcene závislý.
Ale naspäť k dokonalosti. Zamysleli ste sa niekedy nad tým, že pri slávnych ľuďoch, ktorí sa takzvane zapísali do histórie zlatým písmom, sa takmer vždy vyzdvihujú iba tie ich obdivuhodné vlastnosti a schopnosti. Napríklad taký Jan Žižka z Trocnova (možno, že mladým ľuďom už toto meno veľa nehovorí). Učili sme sa o ňom ako o slávnom a odvážnom vojvodcovi, ktorý urobil veľa pre český národ. „Kdož jsou boží bojovníci“, je veľmi silný chorál z tej doby. Ale na druhej strane som sa nedávno dozvedel, že to bol pôvodne lupič a neskôr človek, ktorý vládol doslova ako despota a keď to bolo potrebné, tak sa správal ako neľútostný vrah. Alebo meno, ktoré je všeobecne zvučnejšie – Leonardo da Vinci. Je o ňom známe, že to bol jeden z mála polyhistorov na tejto planéte. Na druhej strane sa o dokonalosti v jeho osobnom živote hovoriť nedá.
Čo tým chcem povedať? Že každý človek je jedinečný originál, ktorý je v niečom „dokonalý“. To (málo) podľa mňa dostáva do vienka ako dar v podobe talentov. Ale vo väčšine rolí je priemerný, niekde až podpriemerný. Ale má šancu učiť sa a zlepšovať. A takto je to normálne. Vnímam to aj sám u seba. Viem napríklad, že v úlohe otca nie som žiaden génius, ale snažím sa. A pomaly sa učím. Nazdávam sa teda, že dokonalosť každého jedinca a najmä jeho originalita spočíva aj v jeho nedokonalosti.
V tejto súvislosti súhlasím s myšlienkou motivátora a lídra Briana Tracyho, že špičkoví ľudia majú oveľa viac slabých ako silných stránok. Avšak svoje silné stránky – zväčša jednu až tri –poznajú, koncentrujú sa na ne a vedia ich prakticky využiť vo svoj prospech. V tom spočíva čaro toho, čo vnímame ako dokonalosť. Aj preto, že odvrátenú stranu často nemáme možnosť vidieť ani poznať.
P.S.: Už len tak na okraj. Osobne sa nazdávam, že človek je už ako taký veľmi dokonalý „výtvor“. Skúste sa niekedy zamyslieť nad tým, ako vôbec funguje ľudský organizmus. To je niečo dokonalé a prepracované takmer do najmenších detailov. Ten, kto to vytvoril, musel byť dokonalý konštruktér a umelec. Bohužiaľ, toto všetko sa už dnes považuje za niečo samozrejmé.