Článok pokračuje pod video reklamou
Dnes na obed som si pripil na 125 vládcu Japonska. Sála bola plná a pán veľvyslanec mal veľmi vtipnú reč, čo je na Japonca neobvyklé. Spomenul ako sa pravidelne na svojich prechádzkach stráca na Železnej studničke a to, že po prvý raz zacítil čo to je „cigánska sendvič“. Vonia ho každý deň. Áno, ambasáda je na Hlavnom námestí a vianočné trhy sú v plnom prúde.
Neviem prečo sa oslavovali cisárove narodeniny práve dnes, ale je jasné, že 23. decembra, kedy má cisár Akihito narodeniny, by neprišiel nikto. Japonsko je konštitučnou monarchiou a cisár je symbolom jednoty ľudu. Kráľovský palác v Tokiu, ktorý sa verejnosti otvára iba raz do roka, je po bombardovaní prestavaný a celý z betónu. Okolo paláca je vodná priekopa a za vysokým múrom nádherne udržované záhrady.
Nie je tomu dávno (20 rokov) a cena pozemkov kráľovského paláca bola vyššia než cena všetkých pozemkov druhej najväčšej krajiny sveta – Kanady. Potom nastala v Japonsku kríza, bublina praskla, všetky pozemky padli rádovo a medzi japonskými biznismenmi bolo prudko v móde seppuku (hara-kiri). Japonci vravia o stratenej dekáde a keď to vyzeralo, že sú konečne vonku, tak prišla terajšia globálna kríza.
Akihito je najstarším synom (5. dieťaťom) cisára Hirohita. Keď Hirohito po skončení II. svetovej vojny vystúpil v rádiu a občanom oznámil ľudskou rečou (bolo to po prvý raz čo ho počuli), že Japonsko sa vzdalo, bolo jasné, že cisár nie je syn boha. Zavládla panika. Pre veľa poddaných už nebol dôvod ďalej žiť. Na tomto prípade vidieť vzťah Japoncov k svojmu cisárovi, ktorého vnímajú ako poloboha (cisár je najvyššou inštanciou šintoizmu – čisto japonského náboženstva).
Teraz na obed som si teda pripil na japonského panovníka pohárom saké a japonský kuchár z Viedne mi „ubalil“ suši. Vždy sa sem teším, lebo to suši je vskutku kvalitné aj keď stále to nie je ten úžasný čerstvý surový tuniak 20 minút peši od kráľovského paláca na trhu Tsukidži. Uff, tam chutí suši či sašimi aj tým, čo ryby zásadne nejedia. A ja sa idem zblázniť.
