„Kedy sa mu to stalo?“ pýtam sa ošetrovateľa.
„Pred tromi rokmi, tu asi 20 km od Gomy.“ Pozerám na malého, asi 6 ročného veselého chlapca, ktorý ma mačetou odseknutú ľavú nohu. To mu odsekli nohu keď mal 3 roky?
„Ako sa volá ten chlapec“ pýtam sa opäť ošetrovateľa. „Neviem“ odpovedá.
Život v Kongu je tvrdý. Východ krajiny vláda nekontroluje, je tu roky absolútna anarchia, kde na určitých územiach vládnu samozvaní principáli, väčšinou vojenskí diktátori s absolútnou právomocou. Poslušnosť si od domorodcov vynucujú neuveriteľnou brutalitou, ktorá nemá vo svete obdobu. Známe sú príbehy systematického znásilňovania žien, ktoré sú následne z kmeňa vypudené. „Pred znásilnením som musela zjesť mäso. Bolo z môjho brata...“
Kanibalizmus je v tejto oblasti bežný. Pygmeji sa tu lovia pre mäso už dlhšie. Zjesť protivníka Vám dodá silu a protivníka zastraší.
Takýto stav tu trvá už dlhodobo a počas dvoch konžských vojen si vyžiadal vyše 3 miliony mŕtvych, niektorí hovoria o oveľa vyššom čísle. Po II. svetovej vojne si žiadna vojna nevyžiadala viac ľudských životov než táto v Kongu. Pritom nejde o použitie najmodernejšej vojenskej techniky. Dielo sa tu väčšinou dokonáva „klasicky“, mačetou.
Môj známy nás 14. novembra 2011 (presne pred dvoma týždňami) vezie krížom cez Gomu, správne mesto východu. „Tam je Nyiragongo,“ ukazuje, „ to je tá sopka, stratovulkán, ktorú ste videli vystreľovať žeravú lávu, keď ste prilietali lietadlom.“ Je naozaj nádherná. V roku 2002 zničila skoro celé mesto a doteraz sa všade váľajú čierne lávové kamene ako pozostatok nešťastia. Inak celé mesto vyzerá, ako keby ho sopka zničila pred týždňom, alebo akoby bolo vo vojne ešte dnes. A ono aj stále je. Džípom sa vezieme 17 km za mesto k Zeleným jazerám. Sú, ako inak, sopečného pôvodu. Krásna príroda, ďalej iba nepriechodná džungľa, džungľa ktorá sa ťahá celým centrálnym Kongom, džungľa, kde na mnohé miesta naozaj nevstúpila ľudská noha. Bonobo, okapi, pralesné slony a tisíce goríl. Najhustejší prales sveta so vzácnym drevom. Problémom je, že okrem dreva sa tu našli aj slušné náleziská zlata, diamantov, ropy a koltanu, používaného v našich mobilných telefónoch.
„Hasan, ideme ešte trošku ďalej, tak 20 -25 km nech sme hlbšie v džungli, OK?“
„Nie. 17km je OK, ale 20 to je už veľa. Tam môžu byť rebeli!“
„A čo sa stane?“ vyzvedám.
„No mne nič, mne iba zoberú cigarety, mobil, peniaze a tento džíp a pošlú ma späť pešo. No cudzincov zoberú so sebou a žiadajú výkupné.“
„Aj teraz?“
„Áno tento týždeň sú rebeli bližšie, veď aj tu na Nyiragongu tento rok zabili 17 ľudí. Podľa mňa ešte viac, ale oficiálna správa je 17.“
Zopár postrehov a vysvetlení
Prečo sa trepem do Konga? Dlhšie sa venujem problémom Afriky. Práve teraz čítam knihu o rwandskej genocíde od Gérarda Pruniera. Viem, ako otec terajšieho prezidenta s pomocou Rwandy zvrhol diktátora Mobuta a ako sa potom svojim podporovateľom otočil chrbtom a tak ho ktosi zabil. Viem o tom, že Paul Kagame po roku 1994 vyviezol problém z Rwandy do susedného Konga. Boje medzi Hutu a Tutsi následne pokračovali tu. Keď to však vidíte na vlastné oči, je to vždy úplne iné. Až keď si na vec siahnem, pochopím ju.
Kongo je cestovateľským snom. Obdivujemzaznávaného Henryho Mortona Stanleyho, že dokázal prejsť krížom cez celú túto krajinu. Cesta mu vtedy trvala 999 dní a všetci bieli členovia výpravy (až na neho) zahynuli. Ja som išiel opačne a cesta z Kinshasy (hlavného mesta) na západe sem do Gomy, na opačný koniec krajiny, mi trvala 2 roky. Nedá sa to však porovnať, Stanley prešiel Kongo krížom a ja som ho obišiel.
DRK (Demokratická republika Kongo) bola tento mesiac vyhlásená za najchudobnejšiu krajinu sveta. Kongo „predbehlo“ Burundi a pre porovnanie, Afghanistan je 3x bohatší. Keď sa však spýtate akéhokoľvek Afričana, nech Vám charakterizuje túto krajinu dvoma vetami, tak prvá veta bude:“ je to najbohatšia krajina sveta.“ U nás v BUBO má Kongo prezývku „Žobrák s plnými vreckami diamantov“.
Používať mačetu na odsekávanie končatín naučili čiernych Belgičania. Teórie o nadrase boli v tej dobe v celej Európe veľmi populárne, ale Belgičania túto ideológiu aj zavádzali do praxe. Jednu časť národa/spoločnosti vyzdvihli na úkor druhej. Za pár desaťročí sa tenzia tak vystupňovala, až došlo ku genocíde. Hovorí sa, že Francúzi boli oproti Britom zlí kolonialisti. Belgičania sú však zodpovední za milióny mŕtvych.
V Ugande som počul názory, že „veľké Kongo“ treba rozdeliť na dve časti, aby sa mu dalo vôbec vládnuť. Krajina je 47krát väčšia než Slovensko a napriek vojnám má 14krát toľko obyvateľov. Väčšina veľkých afrických krajín má na svojej ploche značnú časť púšte. Kongo nie, Kongo je úrodné, bohaté s obrovskou perspektívou. Samozrejme, že krajina je rôznorodá a jednotlivé národy sú si tak blízke ako Íri a Ukrajinci. To je však v celej Afrike obdobné. Rozdelenie Konga neprichádza do úvahy.
Prezidentnký kandidát musí ovládať viacero jazykov. V Kinshase musí byť jeho prejav v Lingala, v Kasai v jazyku Luba (tčiluba) tu v Gome v Swahilštine. Pri prejavoch pre smotánku sa rozpráva francúzsky, pre zahraničné média anglicky.
Pokračovanie
Dnes je do krajiny zakázané pustitť akéhokoľvek turistu. Predsa neviete, či nepôjde o špióna, novinára a tak. Hasan, ktorý sa v Gome narodil a patrí k miestnej smotánke, nám vstup vybavuje. Sme siedmi statoční a postávame na hranici. Jednodňové víza dnes stoja 285 €. Na osobu. Plus ešte čosi navyše, tak ako je v Kongu dobrým zvykom. Aj tak nás nechcú pustiť. Dnes totižto do Gomy priletí prezident. Už je to isté, šaman určil tento deň za najlepší. Keď sa započúvame, počujeme zvuky bubnov ktoré sa k nám linú kdesi spoza hranice. Hasan šéfku colnice presvedčí, že sme humanitárni pracovníci a ideme pomôcť jeho nadácii, ktorá sa stará o hendikepované deti, že ja som lekár (moji bývalí kolegovia teraz na Slovensku štrajkujú, no mne dnes titul MUDr. pomohol). Vpustia nás dnu. Z raja, ktorým vyspelá a civilizovaná Rwanda je (Rwandu prezývajú Švajčiarskom Afriky), vstúpime do pekla. Asfalt je iba sem-tam, väčšinou nie, všade strašne veľa prachu. Je to ten sopečný? Motorky sa striedajú s čudnými drevenými kolobežkami čukudu. Väčšina obchodu sa deje priamo na ulici a je jedno, že tu blízko rovníka vkuse prší. Keď sa na niekoho usmejem, dotyčný nepohne ani brvou. Pohľad vraha, sa tomu hovorí.
No ja som šťastný. Som opäť TU. Vnímam tu energiu, živočíšnosť. Keby Darwin nešiel na Galapágy, stačilo by mu vstúpiť do Konga. Tu je jasné, kto prežije. Silnejší, múdrejší, ten kto vie rýchlejšie narábať s mačetou, či strašne rýchlo utekať. Vypalovač (aj keď tu nie je priveľmi čo vypáliť) stojí v prostriedku ulice, má na sebe kožený kabát, slnečné okuliare s tmavými sklami. Babičky z trhu k nemu chodia, sklonia sa a do rúk mu vkladajú drobný peniaz. Policajt nezainteresovane stojí opodiaľ. Hasan nás zoberie k sebe domov. Prechádzame hlinenou ulicou plnou kaluží, kde tuším vibrio cholerae. Odpadky na rohoch siahajú po kolená, celá ulica smrdí. Hasan zrazu pred veľkou bránou zatrúbi, o chvúľu sluha otvára. Na dvore stojí 5 luxusných džípov, dom je obrovský. Naľavo i napravo sú rovnako veľké aj väčšie domy. Sme v miestnom Beverly Hills.
„Hasan, to nechápem ako môžete tolerovať tú špinu hneď pred vašou bránou?“ napadne ma ako prvé, ale Hasan sa iba usmieva a evidentne toto ho netrápi. No potom ma napadne, veď to je ako u nás na Slovensku. Každý sa stará iba o seba a verejné veci sú všetkým ľahostajné. Tu v Kongo je to iba vyturbované na maximum, tak ako všetko.
Vchádzame na trh. V Kinshase som urobil iba 4 fotografie a hneď bol problém s miestnou mafiou a políciou zároveň. Kvôli foťáku ti odseknú ruku, hovorila mi pani z Francúzskej ambasády. Tu v Gome vchádzam na trh, Juro si kupuje jedlo a s chuťou sa do toho púšťa. Ja v tričku s prezidentským kandidátom č.3 zaujmem tiež. Ľudia sa smejú, nie jeden, ale spontánne sa smeje celá ulica, celý sektor tržnice. A ja fotím a fotím a vyčítam si, že som si nezobral svoju Leicu, ale iba tento klumprt. Takáto atmosféra môže byť iba v Kongu. Ľudia prebíjajú smútok a ťažký život smiechom. Milujú život. V Kongu cítim obrovskú interakciu. Tu neprechádzate popri ľuďoch, nemíňate ich, tu sa s nimi stretávate. Na desiatich metroch zažívate najväčšie nepriateľstvo, alebo rýchle zbratanie sa. „Odfoť ma bratku“ počúvam z každej strany. „Máš na sebe tričko s Kabilom. Si super, bomba!“ hodnotia so zdvihnutým palcom. Prechádzam okolo pouličných predavačov mobilov a tí mi začnú nadávať „choď preč, vypadni“ a odprevádzajú ma jasnými gestami. „O čo ide?“ pýtam sa a to im značne vyrazí dych. „Koho volíte Vy?“ „No Kabila je tak dobrý pre teba, pre bielych. Rozpredáva našu krajinu a my z toho nemáme nič. My volíme čislo 5! Vitala Kamerhe. Ten je dobrý pre nás podnikateľov.“ A zapózujú mi s dlaňou ukazujúcou číslo 5. A sme kamaráti.
Dnešné voľby budú rozhodne zaujímavé. Najväčším protivníkom Josepha Kabilu je Étienne Tshisekedi, právnik, ktorý bol ešte za Mobuta premierom a odvtedy má veľmi silné politické zázemie. Tschisekedi má bezmála 80 rokov ale na svojich mítingoch tancuje. Celý stred krajiny bude voliť jeho.
Už zopár mesiacov je v Kongu napätá situácia. Jedna z najskúšanejších, najskorumpovanejších a najnásilnejších krajín sveta dáva tušiť, že sa je čoho báť. Mnoho ľudí bolo kvôli týmto voľbám zabitých, mnoho žurnalistov zranených, zatknutých, vyhostených z krajiny. Mnoho rádii bolo „vypnutých.“ Kongo je divoké, nevyspytateľné, ľudia sú negramotní a ja s napätím sledujem, čo bude.
Voľby v tejto krajine vôbec nie sú ľahkou záležitosťou aj z iného dôvodu. Keď dnes naprší, tak sa polovica krajiny k urnám proste nedostane.
Z predvolebného mítingu, ktorý som zažil na vlastnej koži v Gome, som však nadšený. Nikde som nevidel ani jedného bieleho a tak je možné, že mám dané zábery ako jediný. Novinári neboli vpustení do krajiny. Celá Goma bola hore nohami, to bolo cítiť. V meste kde bolo ešte pred 20 rokmi 20 000 obyvateľov, je dnes vyše milióna ľudí, väčšinou utečencov.
Kabila má v Gome navrch. Laurent Kabila (otec prezidenta) práve odtiaľto podnikol svoje víťazné ťaženie na Kinshasu. Mladý Josepf sa narodil v Tanzánii a vie perfektne po swahilski (týmto jazykom sa v Gome hovorí), jeho žena je odtiaľto –toto vie málokto – preto je v Gome tak silný a mal by tu napriek tomu, že od posledných volieb nedokázal zabezpečiť mier, zvíťaziť. Dá sa povedať, že inteligencia volí Kabilu. Mladý 40 ročný politik má už dostatok skúseností, aby situáciu zvládol. Veľa ľudí mu verí.
Prechádzame mestom a všade sú vlajky. Ľudia na otvorených nákladiakoch propagujú jednotlivé strany. Vyzerá to takto: na nákladiak naložíte najsilnejšiu aparatúru a najväčšie reproduktory, oblečiete si kostým, alebo proste zoženiete najtemperamentnejších tanečníkov a vyrazíte. Je to pocestné divadlo. Spíker, ktorý má mikrofón reaguje na okolie a tak sme my „muzungu“ boli v mikrofónoch vkuse. V hre o prezidentský post je 11 kandidátov a tak sú všade vlajky a protestné zhromaždenia rôznych farieb. Jednotlivé skupiny sa lokalizujú v určitých častiach mesta a neprelínajú sa- aspoň nie cez deň. Večer, keď už nebude nikto triezvy, sa neodporúča vystrčiť nos z domu (ak dom máte). Kabila, ktorý ako sa zdá má na kampaň neobmedzené finančné prostriedky, má megabordy všade. V Gome rozdal viac ako milión tričiek a čapíc. Jeho heslo je, že „vyhrá na 100%.“ To aby sa nikto neblamoval a zbytočne nevolil iného. Hrdosť je v Kongu silná a ľudia sú zvyknutí za česť zomierať. V Kongu je lepšie mať kamarátov a tí musia vedieť, že Vám možu veriť na 100%. Kabila na toto vsadil.
Ľudia sa celý deň zgrupujú na hlavnej ulici kde je postavená veľká tribúna. Doprava v centre je zastavená. A centrum je tak malé, že je zablokované celé mesto. 10 hodín sa ľudia zhromažďujú na jednom mieste. Je to ako za stredoveku, keď sa všetci schádzali na verejnú popravu. Ľudia tu majú čas. Tí, čo si uchmatnú, majú tričko aj čiapku s portrétom prezidenta. Hudba bije naplno a každé druhé slovo v piesni je Kabila. Všetci tancujú. Prvé rady sú rozchytané, vzadu na rúrach ľudia visia ako strapce hrozna, motorkári= taxikári tancujú na svojich motorkách. Okolo štvrtej poobede to začína vrieť, hlavne po tom, ako všetci vidia, že Kabilov triskáč zosadol. Hasan je nervózny a chce odísť, jeho inštinkt mu nahovára, že sa čosi udeje a to v Gome vždy znamená čosi zlé. Autá začnú trúbiť ešte viac, decibely, aj keď sa mi to už nezdá možné, pridali. Nákladiaky zvyšujú rýchlosť a tanečníci tempo. Od jazera Kivu sa ženú mraky a zastavujú ich končiare sopiek pohoria Virunga. Atmosféra je hrozivá. Keď začne pršať, celá príprava mítingu je v háji, myslia si usporiadatelia. Protivníci to využijú ako jasný dôkaz boží – „aj bohovia zoslali na Kabilu dážď“. Čakáme celý deň, no Kabila príde, povie zopár viet o stabilite, dohode s Rwandov z roku 2009 ktorú podpísal s Kagamem, a pár viet o mieri, ktorý je nevyhnutný. Dav zajasá a tryskáč s ohromným hrmotom odlieta. Odstrelovač by ani zacieliť nestačil.
Kabila odletel, ale veľký žúr kortešačiek pokračuje. Pije sa už naplno a šéfovia pivovaru Primus si medlia ruky. Oslavuje sa do neskorej noci, do rána. Takú slávnosť Goma nezažila už roky. V Gome cítiť po mnohých rokoch nádej.
Držím Kongu palce, nech voľby prebehnú bez väčších násilností a nech si krajina nezoberie príklad z Pobrežia Slonoviny. V týchto krajinách to majú totižto politici ťažšie, nestačí iba voľby vyhrať.
Budú moje deti chodiť do Konga na safari? Dnešný deň tomu môže pomôcť.