Skromnosť, milota, ani náznak arogancie. Fajn chlapíci. Takto by som charakterizoval miliardárov, ktorých som stretol v Monte Carle. Silné osobnosti, každý iný a predsa v niečom podobní. Podobne uletení...
Väčšinová predstava o biznismanovi je, že je to ťažký pragmatik. To vôbec nie je pravda. Väčšina skutočných podnikateľov, teda tých, čo niečo tvoria, sú úlety. Na kopírovanie vám stačí pragmatizmus, ale na to, aby ste čosi vymysleli, nestačí.
Byť úspešný je osobný pocit a v každej krajine sa to vníma inak. Na Slovensku sa tomu hovorí „mal šťastie“, v USA „good job“. Na rozdiel od vedcov musia mať podnikatelia neuveriteľný drive, drive na dotiahnutie nápadu, ktorému nikto neverí. Nápad, ktorý sa stane “zrazu” zrejmou skutočnosťou, nápad, ktorý mení spoločnosť. Na veľké počudovanie väčšiny si títo podnikatelia svoje peniaze neužívajú. Žili by podobne aj s oveľa menším príjmom, a skôr im ide o ten „čin“ ako o šušťavé papieriky. Väčšina z prítomných pôsobí vskutku skromne a v bratislavských nákupných centrách by veru nezažiarili.
Mne sa zdalo, že sú šťastní, spokojní so svojim životom, sú hrdí na seba, skromne hrdí, a to pôsobí na okolie príjemným dojmom. Všetci čo sme tam boli sme boli presvedčení, že nám vyjde všetko, že je všetko možné a že svet je jedno nádherné miesto kam sa narodiť… ale bez tých Ferlinghettiho negatív.
Od podnikateľov by som pozitívnu energiu čakal, ale táto ohromná sila ma doslova prevalcovala a nabíjala zároveň. Ako syn fyzikálneho chemika prednášajúceho termodynamiku neverím v perpetuum mobile, no tu ma čosi také postretlo. Na úvodnom mítingu vo štvrtok povedali, že príjem tejto sály je 60 miliárd dolárov a podnikatelia dávajú zamestnanie vyše 300 000 ľuďom. Ale to na mňa nezapôsobilo. Silná bola pre mňa pozitívna energia, ktorá sálou sálala. Hlavne na tom stretnutí, kam mali prístup iba víťazi jednotlivých krajín. Nebolo tu teda šesťsto ľudí ako na iných mítingoch (vrátane rodiny, doprovodu, novinárov atď.) ale iba 60 podnikateľov. Na tom koktejli sa všetci iba smiali.
Rovnako dobrý pocit som mal z poroty. Bál som sa. Naozaj. Takto som sa naposledy cítil na výške pred ťažkou skúškou. Porotcov bolo osem, väčšina bývalých víťazov. Mal som okruhy otázok a na tie som sa pripravil, to je pravda. No musím povedať, že mi nepoložili ani jednu z tých otázok, haha. No prosto porota o Naj podnikateľa sveta, a to nemôžete čakať klasiku. Veľmi sa mi to páčilo.
Prvú otázku položil predseda poroty, ruský bankár arménskeho pôvodu pán Vardanian, bradatý pán so statným hlasom: “Povedzte niečo o vás a vašej firme.” To je taká blbá otázka, ľahko to môže vyznieť, že sa chválite, a tak som bol značne stručný. Na „preskúšanie“ má každý vyhradených 20 minút, no počul som, že nás, malé národy „vybavia“ aj za polovicu času. Týmto smerom sa to uberá, napadlo mi.
No touto klasickou otázkou sa nuda skončila. Všetci členovia poroty totiž čítali môj životopis a začali sa pýtať na detaily. Prekvapil ma ich záujem, ich obdiv a nadšenie k drobnostiam z môjho života. Doteraz to tu na Slovensku nikoho nezaujímalo. A zrazu sa títo cudzí ľudia pýtajú, ako som strihal “železnú oponu”, kde som našiel odvahu nechať istotu lekárskeho povolania a vybrať sa do sveta.
Môžem z vlastnej skúsenosti povedať, že tá porota naozaj počúva, naozaj rozhoduje a je možné ju zaujať.
“Kedy predáte svoju firmu?” To mi ešte vykali.
“Nikdy ju nepredám. Však čo iné by som robil.”
„On svoju prácu miluje, on miluje to, čo robí,“ hodnotí situácia jediná žena v porote, ospevovaná kanadská podnikateľka Rebecca Mc Donnald. „To je úžasné, aký je zapálený.“
Britský finančník Michael Spencer, ktorý v 50 krajinách zamestnáva 4500 ľudí, sa pýta, prečo takéto čosi nerozbehnem u nich.
“Na konci zájazdu rozdáme ľuďom anketový dotazník. Oni si zaplatili a čakajú služby. No my chceme nielen spokojnosť našich klientov, ale aj nadšenie. Hádajte. aký máme priemer tento rok? Od januára až doteraz do júna? Je to vysoké číslo!“ a obrátim sa na celú porotu.
„Šesťdesiatpäť percent?“ Skúsi sympatický extrovert Indonézan Haryanto (pred pár dňami bol v Bratislave).
„80%“, tipuje Kanaďanka.
„99,1“, uvádzam ich na správnu mieru prečo je BUBO také úspešné.
Mike si povzdychne: "V Británii by si takúto kvalitu nedosiahol."
Majiteľ AOL, poradca Obamu Steve Case sa ma pýta, čoho sa obávam.
„Ničoho, ešte vidím veľké možnosti napredovania. Aj moju firmu aj východnú Európu čaká ešte rast. Chcem byť pozitívnym príkladom pre mladších v tom, že sa to dá, že aj na Slovensku môže existovať americký sen a človek naozaj môže dosiahnuť veci iba svojimi vlastnými silami. Viem, že po mne zo Slovenska na túto súťaž prídu lepší. Iba musia veriť, že majú šancu a nepotrebujú k úspechu žiadneho privatizéra, ani tatinka a ani kradnúť zo štátneho.
Neviem, či za to mohla moja pozitivita, či čo to bolo, ale po stretnutí s porotou mi už všetci tykali a kričali na mňa Ľubo.