Zemetrasenie

V New Yorku sa pohla zem. Pravda nie tak poeticky ako myslel klasik Hemingway, ale pragmaticky, ako to spracoval tvorca rovnomennej stupnice - americký seizmológ Richter. Zemetrasenie o sile 5,9 stupňa Richterovej stupnice, s epicentrom vo Virgínii, znepokojilo obyvateľov východného pobrežia USA. Mňa nevynímajúc.

Prvých pár sekúnd som nechápala prečo sa chveje počítač, stôl, stolička i ja. Kým som stihla vziať za ruku dcéru a postaviť sa do najbližších dverí (tak nás to predsa v škole učili) bolo po všetkom. Nepríjemný pocit však zostal. Ak by vyše päťdesiatposchodový mrakodrap, v ktorom sme sa nachádzali nevydržal, asi by nám to veľmi platné nebolo.

Ľudia vo výťahu veľmi zhovorčiví nebývajú. Občas mám dokonca pocit, že na Manhattane dokonca platí akési nepísané pravidlo - vo výťahu nezdraviť a nerozprávať. Dnešok bol výnimkou. Zakaždým, keď som výťahom šla "spolucestujúci" živo diskutovali. A tí, ktorí zemetrasenie nepocítili, lebo boli v metre, autobuse, či príliš nízko, vraveli o tom, ako ho nepocítili.

Súcitila som s Japonkou, ktorá ešte i po troch hodinách od zemetrasenia bola bledšia ako zvyčajne Japonky bývajú. I manažérom, ktorý sa obaril horúcou kávou. Našťastie, do času kým píšem tento blog, sa podľa dostupných správ nič mimoriadne nestalo. V južnej časti Manhattanu evakuovali budovy niektorých súdov a kontrolné veže na letiskách Johna F. Kennedyho a v Newarku. Ako som sa neskôr dozvedela zemetrasenia o sile 5,0 až 5,9 stupňa Richterovej stupnice nie sú až také nezvyčajné. Ročne sa ich odohrá okolo osemsto a zle postavené budovy, môžu pri nich spadnúť.

Preto moja vďaka dnes patrí osudu. A neznámemu statikovi.