Tak som to videla. Americkú pohotovosť. Presne ako vo filme, ale na vlastné oči. V jednej z najznámejších a určite najväčších newyorských nemocníc. Kým sme sa dostali dnu, zaznamenali údaje o dcére do systému. Popritom ju aj odfotili (údajne sa tak nemocnice a poisťovne bránia zneužívaniu poistného, keď napríklad rodina poistí jedno dieťa a na ošetrenie privedie druhé, alebo tretie...) a dcére na ruku pripevnili „náramok“ s jej menom, menom lekára a nevyhnutným čiarovým kódom.
V pohotovostnej miestnosti bolo okolo dvadsať pacientov oddelených plentami, personál a čulý, no tichý ruch. Väčšinu chorých sprevádzali príbuzní či priatelia, označení oranžovými vizitkami -- návštevník. Údaje o pacientoch, ich umiestnení, ošetrujúcom lekárovi a ešte niekoľko pre laikov nezrozumiteľných kódov sa priebežne zobrazovalo na monitoroch. Pri takom množstve ľudí pochopiteľná nevyhnutnosť. Prekvapila ma však prítomnosť dobrovoľníkov.
Príjemný personál, postupne prichádzajúci a odchádzajúci lekári a sestry, v našom prípade i nevyhnutný röntgen, na ktorý nás cez jedny dvere odprevadil zriadenec. Ošetrenie a odchod.
Zvláštne sa mi zdalo len to, že dieťaťu s problematickým kĺbom na palci merali teplotu, tep a tlak dva razy. Prvý raz som to brala ako súčasť vstupnej prehliadky, druhýkrát v priebehu hodiny to zrejme až také nutné nebolo. Neviem, nie som lekár. S uspokojením však konštatujem, že dcéra mala teplotu, tep i tlak oba razy úplne v norme. Na rozdiel odo mňa, keď som zhliadla účet.
Mimochodom vyplatili sme ho hneď, lekársku správu dostali o štyri dni a detailne rozpísaný účet -- položku po položke nám sľúbili vyhotoviť do dvoch týždňov.
