Naozaj to chceme?

Zhovárala som sa s jedným z troch Slovákov, ktorí prekonali sólovo La Manche. Na svoje konto si pripísal ešte Gibraltársku úžinu a Zürišský medzinárodný maratón. Reč sa stočila na peniaze. Dozvedela som sa, že sponzorsky ho na týchto výpravách podporili hlavne priatelia,  rodina , plavevecký klub a pár miestnych firiem. Žiadna väčšia firma. Ani  domáca ani zahraničná. Niektorí argumentovali krízou a aspoň slušne odpísali, iní sa ani neozvali. Tak ma teraz napadá, koľké z firiem, ktoré ho odmietli, chystajú vianočné večierky vo veľkolepom štýle. A na tú slávu pozvú slušne platených moderátov, moderátorky a možno aj celebrity. Spoločne vychŕlia zopár (možno) vtipných bonmotov, okato pochvália firemného ducha, kultúru, súdržnosť, decentne pána riaditeľa a predsedu predstavenstva...  Celebrity odprezentujú samé seba, nenápadne „topánočkových“, „kabelôčkových“ a iných outfitových sponzov. Šoty z tých „NAJ“ akcií budú vysielať komerčné televízie. Zhliadnu sa v nich mnohí. A nanešťastie ich možno uvidia aj deti. V záplave superlatívov a povzdychov nad úžasnými, „coolovými“, perfektnými, zlatučkým, rozkošnými, milučkými celebritami, žúrujúcou smotánkou a okato značkovými  vecami, by deti mohli nadobudnúť dojem, že to pravé orechové. Naozaj to chceme?