Odbočme v tomto blogu nachvíľu od ekonomiky, aby sme sa k nej znovu vrátili...
Píše sa rok 2006 a ja sedím v taxíku blízko centra Pekingu. Stojí. Jeho šofér, inak chlap identický s tými, ktorí sú všade po chodníkoch naokolo, s ľahkým úškrnom na perách počúva veselohru v rádiu. Nič moderné, západniarske a pompézne (isto je to prisťahovalec z okolitých provincií odsedávajúci si svoju kariéru rýchleho zárobku v hlavnom pupku Číny za volantom taxíka, ktorého ešte nelizol ruch metropoly a vynúteného Západu). Občas cez zamrežované okienko pozrie na mňa ako úpenlivo v rukách žmolím vizitku s miestom určenia a znakmi, ktorým rozumie spomedzi nás dvoch len on (aspoň v to verím). Rozhodí zrazu rukami do strán a skrčí hlavu medzi plecia. Prvýkrát sa rozumieme. Je to na hovno, chce mi naznačiť.
Čína bola vtedy mojím cestovateľským snom, mercedesom medzi volgami a chcel som tam byť viac než kdekoľvek na svete. Čína ale zapadla do automobilového ošiaľu a teraz stojí na nových diaľničných obchvatoch okolo Pekingu. Chceli sme byť svetoví, diaľnice neboli problém (ako niekde inde), automobilky po nás pachtili ako študenti na začiatku semestra po študentkách, chceli sme každému, kto na to mal, dopriať auto a vypáliť Amerike rybník. Len sa nám to trochu vymklo z rúk. Sú dva roky pred Olympiádou a ja sa v taxíku, ktorého šofér práve vypol motor na obchvate, pýtam, kam to chcete za tie dva roky ešte dotiahnuť, Číňania?
Keď sa darí, treba ubrať plyn...
Teraz je krátko pred rokom 2011 a ja čítam správu Auto si v Pekingu kúpi len ten, koho vyžrebuje los... Darmo, toto by mi v tom taxíku pred štyrmi rokmi určite nenapadlo. Sú to borci, tí Číňania. Kdeže štrajky, skandujúce ulice či ekologická osveta vylepená po krajine, prosto lotéria, či sa to páči alebo nie. Niekoľko faktov, ktoré za tým stoja: Za rok by malo novú značku získať 240 tisíc áut, doteraz to bolo trištvrte milióna (v Pekingu!). Pre porovnanie, napríklad v Česku sa ročne predá zhruba dvestotisíc áut. V Pekingu je registrovaných už 4,76 milióna áut. Podobný systém už funguje v Šanghaji na princípe aukcie. Priemerná cena za registráciu je už 5 600 dolárov, čo je cena lacnejšieho čínskeho vozidla. Kto so systémom chce vybabrať a registrovať auto mimo Pekingu, platí za vjazd do mesta. Ekonomika je najlepšia svojvoľná. Hotovo, bodka. (A napriek tomu, svetové automobilky od roku 2011 očakávajú, že v Číne zlomí rekordy).
Jedno tým Číňanom treba uznať. Na móresy nie je skutočne čas - piplať sa s demokraciou sa nemusí vždy vyplatiť - radšej nemať na veci dosah, než nevedieť čo s nimi v rukách urobiť - radšej nachvíľu zavrieť ústa a držať krok, keď to pomôže celku - radšej stať v zápche, než nemať kde zaparkovať - a nakoniec, pre mňa dnes najväčšia pravda a z tohto skúsenosť, radšej dnes lyžovať na slovenskom svahu, ako sedieť za každú cenu niekde v čínskom taxíku... Prajem peknú zimu.