Svoju vnútornú diskusiu na tému sloboda (najmä na pracoviskách) som začala už dávno. Naposledy sa prihlásila, keď sme s Traci Fentonovou, CEO WorldBlue, nad tabličkou čokolády rozoberali, ako rieši agresívne útoky na svoju osobu od ľudí, ktorým akoby touto témou „stúpila na otlak“.
Traci Fentonová je vraj na to zvyknutá a v každej krajine sa stretla s trochu inými reakciami. Nerieši to, lebo tvrdí, že všetci sme expertmi na svoju vlastnú kultúru a sami máme prísť na to, ako princípy otvorenej diskusie na pracovisku priniesť do vlastného prostredia. Potom sme ešte poklebetili o organizáciách, ktoré týmto prístupom aj reálne žijú, „spráskali“ ďalšiu čokoládu a pobrali sa každá svojou cestou. O čom však skutočne je tá demokracia na pracovisku?
Dva príklady
Pre zaujímavosť spomeniem niekoľko demokraticky riadených alebo takzvaných slobodných spoločností, ktoré sú vďaka svojej netradičnosti, inakosti a zároveň komerčnej úspešnosti neustále pretriasané v biznise a médiách. Prvou je brazílska firma Semco, kde si môžu zamestnanci vybrať z desiatich spôsobov štruktúry platu. Kde si ako zamestnanec sami vyberiete, v ktorom tíme a kedy pracujete (a tiež to, kedy máte voľno). Máte na výber vlastného manažéra a takisto náplň práce. S týmito „zvláštnosťami“ prišli zamestnanci v rámci diskusie s vlastníkom spoločnosti sami. Pred tým, než začnete vehementne krútiť hlavou, vedzte, že ich CEO sa nevyznačuje naivitou. Je to človek, ktorý prežil ekonomickú krízu na brazílskom a globálnom trhu a ročný rast jeho spoločnosti už roky neklesol pod 25 percent. Ďalším príkladom je americká DVD požičovňa Netflix, ktorá tradičné vypisovanie a schvaľovanie dovoleniek jednoducho zahodila do koša. Aj oni ešte prednedávnom fungovali tradične (požiadali ste o dovolenku a nadriadený vám ju schválil či neschválil), až kým v rámci diskusií manažéri nepochopil to, čo sa im snažili zamestnanci vysvetliť. Bez ohľadu na to, čo je ich oficiálny pracovný čas, odpovedajú na e-maily aj cez víkendy. Pracujú po večeroch, ak veci nedokončili cez deň a so zákazníkmi komunikujú poväčšine z domu vo večerných hodinách. Ak môžu pracovať kedykoľvek, prečo si nemôžu vybrať dovolenku kedykoľvek? Výsledkom je to, že sa dovolenka prestala sledovať. Nikto – ani vy, ani váš manažér, vám nesleduje počty dní a dátumy. Môžete si zobrať toľko dovolenky, koľko potrebujete a kedy chcete, ak, pravda, splníte logické podmienky – váš tím vie, kedy s vami nemá rátať, prácu odovzdáte na istý čas iným a čo ste mali ukončiť a odovzdať, to je dorobené.
Slovenská realita
Demokratické princípy, zdá sa, fungujú dobre napríklad v americkej kultúre, kde je dravosť a snaha „byť čo najvyššie a najrýchlejšie“ vštepovaná deťom odmalička. Je to súčasťou ich pracovnej DNA. (Skôr sa môžeme pýtať, či im v Netflixe nevznikne opačný problém, než ktorý vám napadol ako prvý. Či si ľudia náhodou neprestanú brať skutočné dovolenky. Teoreticky by sa mohli začať predbiehať v tom, kto potrebuje ešte menej oddychu. Tomu sa však dá vyhnúť normálnou firemnou kultúrou.)
Mohlo by niečo podobné fungovať na Slovensku? Predstavte si, že pracujete pre firmu, v ktorej sa od vás očakáva, že ak máte svoju prácu pod palcom a váš tím vie, čo a kedy od vás (ne)očakávať, môžete si vziať dovolenku kedykoľvek. Napríklad aj zajtra. Neoznamovať svoje príchody i odchody a neobávať sa, či sa vám váš predĺžený víkend prepečie, alebo nie. Dnes poobede si vziať voľno bez pocitu viny a bez toho, aby ste niekomu volali.
Teraz reálne. Koľkokrát by ste takú možnosť využili? Začali by ste sa ulievať? Zobrali by ste si viac dovolenky, než je štandardne povolených x dní v iných firmách, alebo menej, aby ste zahviezdili, aký ste nenáročný?
Pri svojej práci kariérneho poradcu a kouča sa stretávam s naozaj rôznymi ľuďmi a ich rôznymi postojmi k slobode. Niektorí sú kvôli slobode ochotní urobiť veľmi veľa (napríklad aj byť finančne nedocenení). A taktiež som pracovala s viacerými, ktorým sloboda priam prekážala. Chceli mať naservírované, čo a kedy majú presne urobiť, a nechceli niesť zodpovednosť za akékoľvek rozhodnutia. A teraz otázka je: Skutočne im sloboda a nutnosť vlastného rozhodovania prekáža, alebo sú len na takéto fungovanie pohodlne zvyknutí? Niekedy dávno sa naučili, ako túto potrebu potlačiť a už sa k nej nevracať... Je to tak v poriadku, alebo na takom „zablokovaní“ potrebujeme pracovať?
