Neznášam nudu, nikdy som sa nenudil a akosi sa to zákonite prejavilo na mojom živote. Je „hustý“, miestami možno plný rozporov a nelogických spojení. Ale veselý, aj keď sa v ňom objavili stopy smútku. Ak niekto z vás skúša opojenie alkoholom či iným potvorstvom, mám pre vás čosi – štvormesačnú kúru na A-čku. Bolo to dávno, ale s odstupom času... nádherný pobyt, vraj „blázninec“, čerta rohatého, ten je tu. Tam je poriadok a disciplína.
No a divadlo, to je už veselšia téma a dobrí ľudia v ňom, s ktorými vlastne hráme dodnes ten krásny život. Áno krásny, s dobrými ľuďmi taký je. A ten ďalší krásny život bol za rozhlasovým mikrofónom. Juj, bolo aj veselo, aj vážne, ale zasa len – išli sme naplno, lebo sme chceli. Nešlo o peniaze, išlo o viac. Aj o to, aby sme teraz mohli blogovať – otvorene, úprimne, ale s úctou a pokorou.
Aby som nezabudol, stihol som toho viac. Letecké modelárstvo, spev, recitovanie, akordeón, vyšívanie, chvíľu som sa snažil byť aj vynálezcom a vyšlo to. Ale to bola najdrahšia aktivita, teda okrem alkoholu. Za ten sa patent neudeľuje, to je iná nálepka.
Joj a ženy... Desať rokov som hľadal lásku, až pokým som nepochopil, že pravda je inde, v partnerstve, v pochopení, v uznávaní jeden druhého a v slobode. Áno, vzťah nemôže narušiť naše staré väzby, potom je ešte plnším.
Dekáda za mikrofónom bola úžasná skúsenosť. Slová vložené do myšlienky majú veľkú silu, ale ak sa opakujú, zovšednejú. Ak sa nenaplní ich očakávanie, zabudne sa na ne. A ten, čo ich šíri, nadobudne tiež pocit akejsi prázdnoty. A to sa dialo aj u mňa a chcel som vytvoriť čosi hmotnejšie, trvácnejšie. Odovzdať so seba viac, ako len slovo bez váhy, myšlienku bez nápadu.
Vôňa dreva z otcovej dielne bola čoraz silnejšia. A rozhodla. A rozhodli aj nákresy mojich vízií nábytku. Iného, na aký sme boli zvyknutí. A, samozrejme, rozhodla aj doba, aj politická situácia. Písal sa rok 1992. Menila sa politická garnitúra. Skončilo sa spravodajské opojenie z mítingov, zhromaždení. Ba skončilo sa aj opojenie mnohých nás. A to nežné objatie zamatu sa zmenilo na kruté zovretie ľanových gatí, o čom farbisto rozprával môj starký, keď mu ich starká voľakedy natiahla a rozchodil ich až po dvadsiatich kilometroch. Bolo načim chytiť osud do vlastných rúk. Pokúsiť sa uživiť a nečakať na zázrak. Ale ten aj tak prišiel v podobe novej eufórie, nového očakávania. Nikdy som sa nepokladal za podnikateľa. Skôr za človeka, ktorému robí potešenie vytvoriť niečo nové. Snažím sa o to už osemnásť rokov. Jaj, veď konečne dospievam! A ako je to aj v normálnom živote, netvrdím že som zmúdrel, hoci som sa veľa učil, ale veľa som skúsil, zažil uznanie, aj pády. Ale znovu som vstal a išiel ďalej, neuhol som s nastúpenej cesty. Idem stále ďalej, neodbieham. Tá snaha zotrvať sa zúročuje. Už dávno na nej nie som sám a cítim okolo seba čulý ruch. Len, aby zas akýsi blázon nešiel v protismere. J
A určite sem primiešam blogy o mojom detstve a úžasných rodičoch. Tam sa to začalo, v tej otcovej dielni, kde vzniklo prvé autíčko na diaľkové ovládanie, o legu sme nechyrovali, prvý lunochod a neskôr prvé rogalo – somár z igelitu, no nič iné doma nebolo. Šil som ho na maminej Minerve na dvore. Tak mi tí moji verili, aj som vzlietol – raz. Zrúbal som sa na smiech celej dediny. Potom som otca presvedčil že lietadlo je bezpečnejšie, tak sme stavali lietadlo podľa ruského časopisu Madelist – kanstruktor. Otecko môj mi ani raz nepovedal, že je to hlúposť, tešil sa, že vymýšľam. Škoda, že stavba trvala tak dlho a moje technické vedomosti potlačili to krásne opojenie. Ale lietam doteraz. Vlastne sa tak vznášam nad životom a keď zbadám čosi krásne, nepoznané, pristanem pokochám sa, okoštujem a letím ďalej. Až som doletel sem – k blogu. Začína ma to opantávať. A manželka vraví, že sa „hlúpo“ usmievam. To len tak sám pre seba. A tvárim sa tak vtedy, keď si píšem cez net s niekým, koho spoznávam a chcem sa predstaviť čo najlepšie. :-)
