Článok pokračuje pod video reklamou
Obkľúčili ma, hneď dve. Milé boli, šarmantné. Koľké nečakané šťastie a rovno v obchodnom centre. Jedna mi chytila ruky a začala čímsi jemne natierať, druhá zasa potierala čelo, spánky, krk. Vraj, čo cítim? „Nežnosť,“ vyhŕklo zo mňa. Vžil som sa do prijímania toľkej pozornosti, to príjemné teplo čo ma oblievalo, sa pomaly menilo na chlad. Tiež príjemný. „A teraz?“ pýta sa druhá. „Chlad!“ Asi som sa trafil v odpovedi, obidve sa zatvárili nadšene. Ba aj tretia. Všimol som si, že stála neďaleko. Tá dozerala, či sa držia manuálu na túto činnosť stvoreného. Všetci sme isto vyzerali blažene.
„Malá za tridsať, veľká zadarmo,“ zaznelo mi zrazu v ušiach. Pred zrakom, takmer opojeným vášňou, sa mi mihli dve fľaštičky s písmom ako rozsypaný čaj. Vraj vekmi odskúšaná medicína na všetko, zvonka, zvnútra, zboku, zvrchu... V tej chvíli radostnej sa mi zdal ten biznis výhodný, zaplatil som a taký podchladený s dvomi fľaštičkami som sa vybral smerom von. Aj som im odpustil krátkosť chvíle s nimi strávenej. Ale neodpustím im to, že ten príjemný chlad sa menil na štípanie, pálenie. Aj zrak sa mi rozmazával. Začal ma oblievať studený pot, ten už bol môj. A tak som zamieril k dverám s panáčikom na malú. Aspoň nejaká úľava nech príde. Neprišla. Naopak, pri odchode z toaliet krok zrazu zneistel a zhustol. Začal som pomaly chápať, čo je to priamy prenos. Všetko to, čo som zažil na čele, na rukách, na krku, tá neznesiteľná páľava a štípanie sa tam nižšie akoby znásobili. Začal som chápať nebohú starkú, ktorú skrútila reuma až po zem. Aj senzor na dverách si ma prestal všímať, až keď som mávol s predposledných síl, dvere sa rozďavili a vygúľal som sa von. Ešteže som mal auto nablízku a tak som taký schúlený ležal pri prednom kolese a robil sa, že meriam tlak pneumatík. :-)
Nuž, taký som ja ľahký objekt, obalamutia na každom kroku. Raz toť za hranicami, vtedy čerstvo otvorenými, mi nadelili do rúk v nestráženej chvíli mydlo, šampón, aviváž a čo ja viem čo ešte. To všetko zadarmo, len za kolínsku bolo treba zaplatiť. Doma som ten výhodný nákup vyložil na stôl, bolo pred Vianocami, reku darček. Vyzvonil som aj tú výhodnú cenu a to som asi nemal. Manželka mi ušla z domu. Vrátila sa našťastie a hľadím, či jej nepreskočilo. To isté vyložila na stôl, žeby tak rýchlo Kittsee obišla, sa mi nezdalo. Tu máš a všetko za polovičnú cenu... Také tiché Vianoce to boli, celé, nielen noc. :-)
Aj „pučítka“ na cesnak mám, dvadsať, z toho desať zadarmo. No uľútostilo sa mi tej ženy čo ich v ten chladný večer núkala, triaslo ju, oziabalo, tak som kúpil, nech nemrzne. Aj tričká mám trvácne. Už desať rokov vydržali – v skrini. No malé sú mi, ale zato krásne farebné a takmer zadarmo.
Nie, nie, už nič nechcem zadarmo! No vždy keď si myslím, že už na mňa nemajú, vyčarujú nový fígeľ.
Nenakupujem veľa, ale keď sa už do obchodu s potravinami dostanem, je zle. Pobehujem medzi regálmi a hľadám, čo by som kúpil. A zasa ma dostali. Na vitríne stálo: „Vyberte očami, potom otvorte.“ Zdalo sa mi to divné, ale keď píšu, treba sa toho držať. A tak som sa márne snažil očami nacapenými na to sklo voľačo vybrať. Aj som sa potešil, že sa mi to nepodarilo, lebo to boli mrazené ryby a čo keby som tými očami vybral nejakú šťuku a tá by mi na ne primrzla. Vážení zodpovední, nebolo by lepšie napísať, vyberte pohľadom a potom otvorte , aby som si zbytočne mihalnice o sklo nedral?!
Aj pri ďalších regáloch som stŕpol. Zas idú po mne. Na takmer každom tovare je napísané: 25 % zadarmo, 30 % zadarmo, ba dokonca 50 % zadarmo. Keksíky zabalené spolu – päť kusov, z toho jeden zadarmo. Iné sa už ani kúpiť nedajú. Čokoláda takisto. Neuhli sme my z „vyštrnganej“ cesty? Vraj zadarmo. Ja už naozaj nič nechcem zadarmo. Lebo mi to spôsobuje vážny problém. Ja neviem, ktorých 50 percent z tej ovocnej šťavy je zadarmo a ktorú som kúpil. Tak ju vypijem pre istotu celú. Aj čokolády zjem všetky, aj keksíky. Lebo čo, keď vyhodím do koša práve tie, ktoré som zaplatil a nie tie zadarmo, aj keď ich nechcem. Som zmätený. A priberám... Ja vlastne priberám zadarmo!
Schudnem a basta. Ale ako? Pozerám sa na cvičiace stroje v športovom obchode. Ale ich je. A teraz čo? Bicykel – stacionárny. No budem vyzerať ako hlupák. Si predstavte, pedálujete, a nikde nejdete. Ale čo už, aspoň prilba netreba, ani blatníky. Jeden mi padol do oka. Cena dosť vysoká, ale čo človek pre zdravie neobetuje. Všimol si ma predavač. Asi som vyzeral dosť biedne, keď mi navrhol ten, čo stál vedľa. Vraj zľavnený. Ejha, zas? Pýtam sa ho: „Nič na ňom nie je zadarmo, ani koleso, ani cengáč, on je lacnejší celý?“ „Celý,“ jeho hlas znel pevne a rozhodne. Uveril som.
Už ho mám doma, má len jednu chybu, alebo ja? No, ide o to, že ten bicykel má nosnosť len do sto kilogramov, a ja mám hmotnosť stoosem. To ten predavač na mne nevidel? To mi chcel polichotiť?
Ale konečne viem, na čo stacionárny bicykel je. Predsa, aby sa dalo okolo neho behať. :-) Nedolámem si predsa takú investíciu!
