A je to. Idú po nás, na každom kroku radar. Šofér musí mať oči na stopkách, len pozor, aby sme si ich neudreli o predný oblok... :-) Tak veru, polícia si dala za úlohu, znížiť počet dopravných nehôd, lebo ani vlaňajšiu kvótu sme nesplnili. A tak s nasadením vlastných životov sa snažia za každú cenu zastaviť vinníka, ktorý prekročil rýchlosť čo i len o piaď. Ako nedávno na Bajkalskej, zo zjazdu z Prístavného mosta. Štyri pruhy, a práve v tom najkrajnejšom – vinník. Ta ho, za ním. Policajt, kľučkujúc medzi autami, vyrazil. Všetci sme brzdili, no trma-vrma riadna. Jeho kolega kričí a ukazuje – ten druhý to bol! A tak sme tam napokon ako teľce hľadeli, na koho tá vina padne. Len zázrakom ten policajt prežil a nestala sa ani búračka.
Pár dní pred týmto zážitkom som sledoval rozhovor s Prezidentom Policajného zboru, pánom Spišiakom. Všetci určite súhlasíme s tým, aby bolo na cestách menej mŕtvych a zranených. Lenže to nie je len o rýchlosti. Tá je merateľná prístrojom, ale aj o kultúre a vyspelosti myslenia všetkých, vodičov i policajtov. A tá sa meria ťažšie.
Ba, dá sa odmerať v záverečných testoch v autoškole, ale je to len nepatrný zlomok, to ostané sa buď človek naučí, alebo je to jednoducho v ňom. No a vodič by mal myslieť aj technicky. Ovláda predsa stroj a aký výkonný, je to spojenie mechaniky, fyziky. Neviem, do akej miery sa teraz v autoškolách venujú práve tomuto. Keď aj, nerešpektovanie týchto zákonov prírody máva smrteľné následky.
Autá sú čoraz bezpečnejšie, výrobcovia naozaj dbajú o to, aby bola posádka v aute chránená čo najviac. Je to tak trochu aj reklamný ťah, ale beriem to len okrajovo. Autá sú plné airbagov, počas jazdy nám asistuje ABS, DSC a mnoho ďalším podporných systémov. No žiaľ, vodiči sa na ne až príliš spoliehajú.
Šoférovanie je ako tanec, plný parket, len rytmus sa mení. A my s partnerkou či partnerom musíme sledovať nielen jeden druhého, ale aj okolie, aby sme niekomu nestúpili na pätu, či ho nevytlačili s parketu von. Šoférovanie musí baviť, tak ako tanec. Až potom dotancujeme do zdarného konca bez roztrhnutých hábov, s úsmevom na tvári. Tak akom v tanci... musí tam byť vášeň, nesmú tlačiť topánky, človek má byť dobre naladený a najmä vnímať všetko okolo seba, aj tých, čo sa len prizerajú.
Podstatná je aj komunikácia medzi vodičmi, nemyslím teraz na ukazovanie si na čelo, kto aký je somár. Na aute sú smerovky, ak ich používame správne, teda najmä včas, vyhneme sa mnohým kolíziám. Pri zmene smeru by mala dávať znamenie o tomto úmysle skôr, ako nastane samotný akt odbočenia. A dokonca ešte skôr ako vodič začne brzdiť, dá tak znamenie vodičovi za sebou, čo sa chystá urobiť a ten už pribrzdí a dá vedieť ďalšiemu v rade aby spomalil tiež.
Diaľnica je iný fenomén, rýchlosť je vyššia, aj keď nám ju do Trnavy aj späť znížili. Nuž aj to zníženie rýchlosti má svoje úskalia, z jazdenia sa stráca pružnosť... pod hrozbou vysokej pokuty, niektorí vodiči viac hľadia na tachometer ako na cestu, a tak sa stáva, že vedľa seba idú aj tri autá takmer rovnakou rýchlosťou, ten v ľavom pruhu má obrovskú dilemu, ak pridá, prekročí rýchlosť, ak uberie bude vyzerať ako hlupák. Tá jazda vedľa seba, či tesne mimo úrovne je nebezpečná v tom, že sa skrývame dlhší čas v mŕtvom uhle a nešťastie je na svete.
Keď som sa dozvedel, že sa bude merať aj nedodržiavanie vzdialenosti, pri rýchlosti 110 km za hodinu je to vraj 70 metrov. Tak som sa zabavil. Doslova. Toto už hádam nie. Veď pri obiehaní a zaraďovaní sa, ak ešte aj na toto mám myslieť, že budem sankcionovaný, tak ma to odpútava od samotnej jazdy. Doslova vyrušuje. Mimochodom tá vzdialenosť je za každých poveternostných podmienok iná. To je o cite a skúsenostiach, o tej fyzike najmä. Napadlo mi vtedy, že by auto predo mnou malo balónik na sedemdesiatmetrovom lanku a ja vpredu špendlík, keby som ho prepichol ozvala by sa rana, a ja by som sa spamätal. A možno by som sa išiel aj na najbližšiu policajnú stanicu udať... :-)
Zákon má stanoviť istý rámec, má stanoviť základnú logiku, pravidlá, aby sme do seba nevrážali, to ostatné je o cite, porozumení a ľudskosti. Ak je človek arogantný v živote, bude aj za volantom, nepomôže ani pokuta, najmä ak na ňu má. Ak je človek ústretový, priateľský, tak sa to odrazí aj na jeho jazde.
Ak už polícia chce vplývať na zníženie nehodovosti, nech jazdí medzi nami a sleduje. Každý z nás má právo na obhajobu, ale pri pevne stanovených taxách sa človek s tým policajtom už ani nemá o čom porozprávať a to mi vadí najviac... :-)
Keď som bol chlapec, vtedy toľko áut nebolo, tak si policajti posvietili aj na cyklistov. Raz ma chytili bez cengáča a blatníka a vraj som išiel rýchlo a neukázal rukou smer, kde som odbočoval. Krvi by sa mi nedorezali ako som sa bál. Pokuta? To nie. Policajt mi vypustil duše na bicykli a musel som ho domov tlačiť... kilometer. Čo keby sme čosi také namiesto pokút zaviedli aj teraz? O desať, jedna guma vypustená, o dvadsať, dve, a takto by sa to stupňovalo, pri prekročení o päťdesiat by aj rezervu vypustili a šoféri by si tie gumy museli nafúkať sami. To by bolo... Nemusel by šofér fúkať gumy pri prekročení o viac ako šesťdesiat, lebo je veľký predpoklad že tú dušu by mal vypustenú už aj on. :-)
