Ako chlapec som poctivo dlhé roky miništroval, ba aj epištoly čítal. Neviem, či to bolo z presvedčenia, alebo som sa chcel zapáčiť dievčencom, ktoré sedeli hneď vpredu. :-) Mojou traumou však bolo ísť na spoveď, nie preto, že by som mal veľa hriechov. Ja som mal problém s tým, že som mal pocit, že nemám žiadne, tak som si ich vymyslel , aby som nevyzeral ako hlupák. Pán farár mi dal za úlohu pomodliť sa zopár „Otčenášov“ a „Zdravasov“, vraj mi bude odpustené a aj svedomie sa vyčistí. A tak som sa modlil vlastne pre nič – za nič, ba nie, veď som klamal, že som páchal hriechy. :-)
Tak veru, svedomie je potvora, nikdy sa nedá vyčistiť úplne. Vždy sa v ňom niečo nájde. Nikdy nie je krištáľové, ako by sme chceli. No a na človeku je to vidieť, treba si všímať tvár, úsmev, oči. Ak v nej necítime úprimnosť, radosť, ak sú oči smutné, človeka vnútri hryzie svedomie a to aj občas zabolí. Stačí sa pozrieť do parlamentu. Poslanec by mal hlasovať podľa vlastného svedomia, nuž ale nie vždy môže, lebo mu nakážu inak. A tak hlasuje podľa svedomia iného. A vtedy sa tvári divne. Niektorí sa divne netvária, lebo to svedomie im už prerobili, alebo si na tú bolesť zvykli. Nie je nič horšie, ako prerobené svedomie.
Aj nedávno to bolo akési divné. Univerzitná nemocnica v Bratislave interrupcie nevykonávala, výnimkou bolo jej pracovisko na Kramároch. Lenže zrazu oznámili, že tie zákroky nebudú robiť už ani tam, lebo lekári si uplatňujú výhradu vo svedomí. A po pár dňoch vyšlo najavo, že s tou ich výhradou vo svedomí je to trochu inak. No a toto je nebezpečné... niekto sa snažil vstúpiť im do svedomia a prerobiť ho na svoj obraz. Našťastie ich svedomia to nedovolili. Ale koľko je takých silných svedomí?
Svedomie je vlastne také druhé ja, ukryté vo vnútri. Je to akýsi kontrolór našich skutočných činov, nášho správania sa. Ak je, samozrejme, naplnené dobrými informáciami, ktoré získava rôznou formou počas celého života, či už v rodine alebo v spoločnosti. Ak nasalo tie správne „normy“, ak nebolo deformované nejakým jednostranným vonkajším vplyvom, potom svedomie môže selektovať, čo je správne a čo nie. Svedomie nás potom môže upozorniť, že tak, ako konáme, väčšinou zo zištných dôvodov, tak to nie je správne.
Jedna vláda čosi vyhúta, druhej sa to nezdá, tá dá podnet na Ústavný súd, ten dá za pravdu tej druhej a potom je tu riadny bodrel . A keď sa vymenia, je to naopak. A kde je svedomie? Žeby už bolo tak zdegenerované, že už v prvom pláne nedrgne tých zodpovedných, že je to zlé, proti základnej norme štátu? Ak dnes poviem manželke, že je krava a na druhý deň pridám – ale krásna... alebo naopak, výsledok by bol ten istý. Ťažko by som to rozchodil. :-) Ale v politike je to normálne. Všetci sa tvária ako keby nič. Takisto mi svedomie absentuje pri voľbe generálneho prokurátora. Alebo ho tak namátali, že schúlené čaká v útrobách duší a nezmôže sa na slovo a aj zahryznúť sa bojí.
Svedomie je tvárne, najmä u mladých ľudí, ak bude neustále dostávať informácie o tom, ako sa kradne, obohacuje na úkor iných, vraždí a tresty za to sú v nedohľadne, zvykne si na tento stav. Začne ho pokladať za normálny a jeho schopnosť sebareflexie bude na bode nula. Aj atentátnik z Domodedova mal svedomie, len to jeho svedomie vyhodnotilo skutok, ktorý vykonal, žiaľ, ako dobrý. Sotva by sa mladý, dvadsaťročný chalan odpravil z tohto sveta len tak. Ktosi mu to svedomie preprogramoval, treba ho hľadať v nedávnej či dávnej minulosti, alebo v jeho blízkom okolí.
Do minulosti sa vraciam aj ja a rád, zažil som veľa dobrého a to dobré z nej stále vyberám. Tým dobrom je nasiaknuté aj moje svedomie. Žiaľ, nie každý mal to šťastie. No občas ma desí súčasnosť. Televízia, internet... denne nám servírujú samé hrôzy, dnes už nie je problém vidieť vojnu priamym prenosom. Prehnané bohatstvo, luxus, aj to, ani nevieme ako, formuje náš charakter, svedomie. Tieto a veľa ďalších vnemov, ktoré sú nám podsúvané, sa snažia preprogramovať to naše svedomie na svoj obraz.
Pôvodne som si myslel, že o svedomí sa dá rozprávať či písať aj s akýmsi nadhľadom, s humorom, no čím viac som sa nad tým zamýšľal, úsmev sa strácal. Ale predsa len. V našej dedine sme kedysi mali doktora a starké mu vždy, samozrejme, voľačo doniesli. To nebol úplatok, to bolo len na prilepšenie, a nie peniaze, ale vždy v naturáliách. Raz jedna priniesla slivovicu, mocnú, päťdesiatosmičku, no svedomie jej nedovolilo inak. Nech to stojí za to. :-) Ako mu ju dávala, vraví: „Pán doktor, ale fľaštičku mi vráťte...“ Doktorovo svedomie túto jej žiadosť vyhodnotilo po svojom. Chytil slivovicu, vylial ju do umývadla a fľaštičku vrátil. A svedomie oboch bolo čisté, starká aj dala „úplatok“, aj nedala, doktor ho aj vzal, aj nie. Ale spokojnejšia bola starká, fľaštičku jej predsa vrátil... :-)
