Takmer každý deň sa pozerám na tieto obrázky. Sú od kamarátky Sandry, ktorá sa pracovne ocitla v Rovníkovej Guiney. Ani neznalosť jazyka nebola prekážkou na to, aby si porozumeli. „...a krásne je ako žijú, aj keď v chudobe, ale šťastní, žiadne telefóny, počítače, televízory,“ dopovedala, čo som vlastne tušil.
Možno sú šťastní aj preto, že tam ešte neprišiel žiadny investor a nevysal z nich to šťastie úprimné, ľudské, presviedčajúc ich o prosperite a bohatstve.
Sme šťastní? Možno, čo to vlastne je šťastie? Pre niekoho zdravie, pre iného vydarené deti, ďalší zasa šťastím nazývajú hojnosť. Aj tú, nezaslúženú, možno aj na úkor šťastia iných. Šťastie je aj to, keď má človek akú-takú istotu, keď má pokoj, dobrých priateľov, šťastnú rodinu, prácu, ktorá ho uživí.
Neustále sme v našom živote vyrušovaní kauzami, hádkami, ba i vojnami, ktoré či chceme, alebo nie, vnímame cez médiá každú chvíľu. Už sa tomu ani nedá vyhnúť. Pre koho bude šťastím, keď budeme mať generálneho prokurátora a pre koho nie. Ide naozaj o generálneho prokurátora? A tá rozprava v parlamente, úbohé, žiaľ. A ešte do toho vstupuje ústavný súd, pán prezident, a zas ústavný súd, ak som správne vyrozumel, opozícia sa chystá dať podnet. Nekonečný príbeh za peniaze voličov, nás všetkých. Ak sa hovorí o produktivite práce, tak by okamžite dostali v každej firme výpoveď a bez odstupného. A vraj chceme zlepšiť vymožiteľnosť práva, v tomto právnom bezvedomí? To ťažko.
Dá sa šťastie sľúbiť? Dá, tak ako vernosť, ak tomu sľubu uveríme. No realita je iná. Sľuby prosperity, šťastného života v novom dome, byte, sa mnohým rozplývajú. V roku 2008 bolo 1 378 dobrovoľných dražieb, o rok neskôr 1 967 a vlani už 2 801. A tento rok tiež neveští nič dobré. Šťastie sa zmenilo na zúfalstvo a za týmito číslami sa skrývajú celé rodiny. A radosť zmizla aj z očí mnohých, ktorí úver za byt splácajú a nebývajú, ani tak skoro nebudú. Tam zasa skrachovali tí, čo ich stavali.
Šťastie sa akosi míňa. Úsmev z tvárí mizne aj tým, čo potrebujú nemocnicu, šetriť treba, tak šup, škrt a lôžok bude menej. Keď bude najhoršie, okrem príboru, toaletného papiera, treba si nachystať aj karimatku. Ale vraj, keď ich bude menej, tak tie lôžka budú nadštandardné, samozrejme, bude si treba priplatiť.
A Grécko, prototyp zúfalstva a nešťastia, tak Grékov, ako aj nás. Je to príliš medializované, mám taký pocit, akoby to bolo vyvolávanie strachu a možno príprava na bankrot celej Eurozóny. Kladiem si otázku, kto urobil chybu, prečo bolo Grécko prijaté do EÚ? To nikto z tých, čo posudzovali jeho ekonomiku, nezistil, že sa dajú očakávať problémy? Desaťmiliónový národ s nie veľmi rozvinutým priemyslom k päťstomiliónovej vyspelej Európskej únii. Nešlo tam náhodou skôr o polohu Grécka?
Tak ako jednotlivcov, aj Grécko položí na lopatky úrok. A postupne aj ostatné krajiny. Úrok je ten, čo ničí. Sú to peniaze navyše, za ktorými nie je žiadny produkt, žiadna práca. Sú vlastne nakreslené. A produktivita súčasnej ekonomiky je neprimeraná tomu, aby to bola schopná zaplatiť. Pôžička, úver, je ako špongia, čo vysáva naše šťastie a potom ju ktosi „ umný“ žmýka do lievika, ktorý ústi kto vie kde... Pochybujem však, že tí, čo stoja pri jeho ústí, sú šťastní, sú len nenásytní, chamtiví, chorí...
A netreba opomenúť na burzy a špekulantov, ktorí skupujú všetko a potom draho predávajú, bolí to najmä vtedy, keď sa cieľom ich obchodu stávajú potraviny. EÚ si vraj na nich dá pozor... Tak uvidíme.
P.S.: Až teraz som si uvedomil, že ani za jednou myšlienkou nemám „usmievačika“. Náprava je tu. Ešte za socializmu sa rádia Jerevan jeden poslucháč opýtal: „ Prosím Vás, bude mäso aj v Užhorode, nielen v Moskve?“ „ Áno bude, výstava je putovná.“ :-)
