Článok pokračuje pod video reklamou
Náhoda chcela, že som už dávno letel s niekdajšími Československými aerolíniami do niekdajšieho hlavného mesta vedľa niekdajšieho riaditeľa Cestovnej kancelárie mládeže. Siahol som za sieťku, kde bolo papierové vrecko „pre prípad náhlej nevoľnosti“. Zasmial som sa, lebo v redakcii niekdajšieho populárneho týždenníka Mladý svět musel každý zo zahraničia okrem fľašky priniesť aj vrecko z lietadla. On siahol do kufríka, vytiahol vrecko potlačené abstraktnými kvetmi kávovej farby. Priviezol ho z Indie a dal mi ho. Ak by som ho raz potreboval.
Neskôr sa aj ďalšími príspevkami postaral o to, aby moja zbierka dosiahla súčasných 3 056 kusov. Niečo som zozbieral sám, niečo doniesli kamaráti, kolegovia, manžel maminej kolegyne, ktorý obchodoval s Afrikou. Pravidelne mi pozdravy z ciest posiela vedecká pracovníčka, ktorá o mojom koníčku kdesi čítala. V Prahe som mal dvoch konkurentov, ktorí zbierali to isté a duplicitu sme si vymieňali. Oni mali výhodu, pracovali na letisku a chodili po pýtaní od lietadla k lietadlu. Aby som ich dobehol, napísal som papierni do Švajčiarska, ktorá vrecká vyrábala pre mnohých dopravcov. Poslali mi veľkú škatuľu, dve stovky vreciek a ja som mal čo vysvetľovať na colnici. Potom sme svorne nadávali na istého Holanďana, ktorý sa vybral na cestu okolo sveta, teda aj po Afrike, z ostrovčeka na ostrovček v Pacifiku, po južnej, strednej i Severnej Amerike. Vraj kvôli vreckám.
Niektorí môj koníček považujú za morbídny, väčšina však za recesiu. Smejú sa, že z toho „robím vedu“, lebo rozprávam, že onen nepremokavý papier je aj ukážkou dizajnu a pozornosti jednotlivých firiem takejto povinnej výbave paluby. Na niektorých je iba názov či logo aerolinky, na iných aj symboly ich krajiny. Portugalci a viacerí Juhoameričania majú vrecúška plastové, aj s nitkou, ktorou ich zatvárajú. V juhovýchodnej Ázii okrem poučenia v štyroch jazykoch býval aj kreslený návod na použitie. Z čias, keď ešte neboli digitálne kamery a fotilo sa na film, je trochu iné vrecko z paluby, kam bolo treba vložiť nafotografovaný film a malé peniaze, odovzdať letuške a aerolínie sa postarali, aby cestujúci dostal vyvolaný film i fotky. Holanďania kedysi propagovali kinedril a na vrecku z Dánska som hral piškvorky.
Kedysi vraj bola moja zbierka šiesta najväčšia na svete. Nie je to ale veľké víťazstvo, lebo zberateľov boli sotva dve desiatky. Časy sa však menia, globalizácia a šetrenie mávajú aj s našim koníčkom. Mnohé aerolinky majú už iba čisto biele, alebo bez názvu, iba s obláčikmi a vysvetlením, na čo sú. Občas sa však ešte nejaké nové nájdu, hoci šporovlivý Ryanair tvrdí, že u nich sa nevoľnosť nekoná a vrecká jednoducho zrušil.
Z lietadiel sa zbiera všeličo. Servítky, kávové lyžičky, poháriky, pohľadnice, samolepky. Kamarát z Prahy za bývalého režimu zbieral vrecúška so soľou a korením k jedlám, ale bola to nešťastná zbierka. Na colnici mu každé minivrecko prepichli. Čo keby tam boli drogy?
Suvenírov je už čoraz menej, zberateľov však stále dosť. Kapitán nebohej Air Slovakie dobehol pred colnicou na Rodose našich dovolenkárov a hrozil dôkladnou kontrolou. Ôsmi radšej rýchle vrátili plávacie vesty, ktoré v lietadle šľohli. Na palube iného slovenského lietadla zasa ktosi chcel vymontovať televízor. Takýto nápad som, našťastie, pred rokmi nedostal. Bola by s tým ešte väčšia oštara.
