Vnímate ten rozporuplný obsah, keď sa o niekom hovorí: „To je ale sebavedomý človek“? Cítite to nie príliš pozitívne hodnotenie toho človeka? Inokedy sa môžeme stretnúť s názorom, že niekomu sebavedomie chýba. A čo keď vás ešte aj niekto obviní, že ste mu sebavedomie vzali?! Dá sa to vôbec?
Ako keby sme mali pojem sebavedomie spojený s negatívnymi emóciami a sebavedomých ľudí vnímali ako sebeckých, egocentrických, teda tých, ktorí zneužívajú druhých.
Čo to teda je sebavedomie? Skúsme si to slovo rozdeliť. Seba-vedomie. Alebo vedomie seba. Môžeme teda povedať, že je to uvedomenie si seba. Je to náš pohľad na seba. Teda v konečnom dôsledku hodnotenie seba samého pomocou informácií, ktoré máme o sebe k dispozícii. Zvyčajne vo vlastnej hlave. Otázkou je, aké tie informácie sú a ako sa tam dostali?
To, ako sa na seba dnes pozeráme, sa z veľkej časti utvára v detstve. V období detstva sme najčastejšie boli s našimi rodičmi a počuli sme slová, ktoré nám možno ešte dodnes znejú v ušiach. Tie informácie v našej hlave sú často hlasy našich rodičov.
Spomínate si?
„Nikdy nič nedotiahneš do konca.“
„Najprv všetko dokonči, potom sa môžeš hrať.“
„To sú nezmysly, čo hovoríš!“
„Pozri sa na seba, ako vyzeráš!“
„Ty sa na nič nehodíš.“
„Chlapi neplačú.“
„Nepatrí sa odporovať, je to neslušné.“
Čoho bolo v našom živote viac? Povzbudenia, alebo kritiky? A koľko toho vo vlastnej hlave dodnes počúvame? Sú to naozaj naše vlastné slová?
Už od detstva si vytvárame často nevedomé a nevhodne nastavené emocionálne vzorce, ktoré ovplyvňujú naše správanie. A korene toho, čo nazývame zdravé či nezdravé sebavedomie.
Možno to zmeniť? Ako?
Moja skúsenosť, ako možno naštartovať zmenu, je využitie osobnostnej typológie Eneagram. Pomáha identifikovať vzorce, cez ktoré vyhodnocujeme realitu a nastavujeme svoje očakávania. Ak sa naše očakávania nenaplnia, dostávame sa do vonkajšieho alebo vnútorného konfliktu. Ak sa to opakuje, čo sa často stáva, začíname odsudzovať alebo posudzovať ľudí okolo nás a narastá naša vnútorná neistota, prichádzajú pochybnosti...
Pred časom sme robili analýzu jedného pracovného kolektívu s cieľom následne harmonizovať tím. Jeho manažér mal prirodzenú autoritu, tímové vzťahy fungovali optimálne, len akosi všetci cítili, že čosi nie je v poriadku. Ukázalo sa, že manažér je osobnostne veľmi vnímavý a empatický muž, ale stotožnil sa s tým (vzorec), že akýkoľvek citový prejav je prejavom slabosti. Musí byť preto tvrdo racionálny, rázny, nekompromisný.
Ľudia jeho tímu to však vnímali inak. Javil sa im ako náladový, pretože raz bol ústretový a chápavý, inokedy neprístupný až autoritársky. Manažér cítil, že niečo nie je v poriadku a pripisoval to chybám vo svojom riadení.
Spoločne sme pomenovali, v čom je problém, že vlastne to, čo je jeho osobnostným darom, zámerne potláča. A vnútorný konflikt, do ktorého sa preto dostáva, okolie cíti a vníma. Jeho osobnostným darom bola prirodzene rozvinutá emocionálna inteligencia. Mnohí manažéri ju musia dlhodobo rozvíjať, pretože sa stáva čoraz žiadanejšou v manažérskej praxi. On ju mal a skrýval, lebo podľa neho emócie do práce nepatria. Uvedomil si tiež, kedy, prečo a od koho prijal tento vzorec. Čo je však najdôležitejšie, napokon prijal seba.
