Keď sa v auguste 2008 rozbiehala Trojka STV a ako externý komentátor som mal možnosť byť pri tom, všetci sme mali minimálne dva pocity. Jeden dobrý, že konečne šport nebude musieť bojovať o priestor na Dvojke s inými programami (redakciami) a že sa všetci v tom dobrom slova zmysle dostatočne vyžijeme v komentovaní. A druhy zlý – čo bude po olympijských hrach.
Po boji je každý generál, ale samostatný televízny kanál potrebuje dostatok financií. Na kvalitný program (zakúpenie televíznych práv), kvalitných redaktorov, komentátorov, režisérov, technické vybavenie zodpovedajúce dobe aj s obslužným personálom. A tu už na začiatku bolo jasne, že toto všetko je poddimenzovane. Istotne dostávam vzápätí odpoveď, viac sme nemali. A sme pri kameni úrazu.
Koncepčnosť, vízie, plány, realita. Na Slovensku sa tieto atribúty väčšinou bijú medzi sebou. Ako aj teraz počas diskusií o budúcnosti STV ako takej. Jednu takú som mal možnosť moderovať nedávno večer práve na Trojke. Mal som po jej skončení zmiešané pocity, nebol som úplne spokojný so svojim výkonom, ale ani s tým, čo relácia mohla priniesť. Len začala diskusiu, ktorá by mala pokračovať.
Hovorí sa o riaditeľoch, kto ho bude voliť, kto riadiť. Ale mne sa to zdá až na druhé kolo. V prvom kole by sme mali vedieť, čo čakáme od verejnoprávnej televízie (má alebo nemá konkurovať súkromným, sledovať sledovanosť, alebo sa zamerať na všetky kategórie, aj menšinové, kde nie je sledovanosť zaujímavá a ponúkať tak verejnú službu pre všetkých, koľko reklamy, ak vôbec). Až potom povedať, koľko to, čo čakáme od verejnoprávnej televízie, stojí. A potom, kde na to získať zdroje. Keď to štát ako zriaďovateľ verejnej služby povie, tak potom sa môžu záujemcovia uchádzať o dôveru s rôznymi koncepciami. Kto by sa dnes akokoľvek schopný a s kvalitnými víziami vrhol do zadlženej STV a chcel ju niekam vymanévrovať z pozície Titanicu, keď nemá zadefinovaný východiskový stav?
Ale späť k športu. Programu je dostatok, lebo medzinárodné stanice (Eurosport, Sport1 napojený na UPC a nemecký Sport1 – bývalý kanál DSF, Digi TV, Nova Sport, CT4 Sport) nemapujú slovensky šport. Domáce medzinárodné podujatia a ligové súťaže, vystúpenia našich tímov v zahraničí a, samozrejme, účinkovanie našich športovcov na významných šampionátoch a podujatiach na svete. To bol zmysel Trojky.
Čudujem sa, že slovenský šport za jej zachovanie málo bojuje. Aspoň viditeľne nie, od Slovenského olympijského výboru (Eurovízia po Londýne 2012 už nemá vysielacie práva na LOH a ZOH) cez rozhodujúce zväzy až po menšie spolky. Ako organizovať kvalitné športové podujatia na Slovensku, keď nebudú na televíznych obrazovkách. Nebudú zaujímať sponzorov a zo štátneho alebo miestneho nevyžijú.
Inak, osobne som si myslel, že niektorá zo slovenských súkromných staníc začne pripravovať v tomto aktuálnom neradostnom stave projekt športového kanálu po vzore českej Novy aj s perspektívou olympijského vysielania. Nakoniec chaos využili hráči ako Digi (futbal) alebo Sport1 (hokej) a už zasa toho toľko nie je na trhu voľného. Takže, čo s tým?
Aby mala verejnoprávna televízia športový kanál, nie je zlý nápad. Napokon viacero európskych verejnoprávnych renomovaných staníc to tak má (Francúzsko, Taliansko, Španielsko, Poľsko či Česko). Získali tak priestor, kde kompletne využijú získané práva, ktoré sa väčšinou týkajú celého podujatia, ale na spoločnom kanáli s inými žánrami sa dajú využiť len limitovane. Napríklad všetky zápasy hokejových a futbalových šampionátov, kvalifikácie so Slovákmi na významných svetových a európskych šampionátoch, o olympijskom programe ani nehovoriac. O publicistike a magazínoch rovnako.
Slovensko nie je veľký trh, ale má za sebou hádam najúspešnejší rok pre šport v ére samostatnosti (zlatá zo ZOH, futbalisti na MS a dokonca postúpili zo skupiny, tradičné zlatí vodní slalomári a kanoisti, cyklista Peter Velits, gymnasta Samuel Piasecký, futbalisti Žiliny a hádzanári Prešova v Lige majstrov, dokonca aj zlatá z ME v atletike). Je preto paradoxné, že práve v tomto roku musela Trojka najprv skrátiť vysielanie a teraz sa hovorí o jej zrušení. Nehovoriac už o tom, že v takomto úspešnom roku si šport ako taký musí utiahnuť opasok na základe zníženia štátnej podpory. Paradoxy na paradoxy, trocha v tom uniká logika smerujúca k rozvoju športu a tým k podpore zdravého životného štýlu, ponuky pre mládež, aby nedrogovala a nesedela tak veľa na Facebooku.
Chcelo by to Trojku zachrániť, ale ak ma živoriť, tak to radšej nie. Reprízy nikto nechce. Možno internetová verzia by bola finančné v poriadku. Niečo ako stvsport.sk. Keď sa to všetko zabalí a ukončí, neviem, či to ešte niekedy začne. Ozaj, v čom má Slovensko športovca, ktorý je číslo jeden na svete? Kladivár Libor Charfreitag taký je, práve skúšame preňho získať sponzora. Keď nie teraz, tak kedy?
