Článok pokračuje pod video reklamou
Pred týždňom som absolvoval náročnú operáciu, po ktorej ma hneď na druhý deň postavili na nohy a začala sa namáhavá a dlhodobá rekonvalescencia. Cítim sa veľmi dobre a najradšej by som už bol znovu naplno aktívny. Mám jediný cieľ – byť znovu na nohách a na to mám k dispozícii každý deň 24 hodín! Až ma „myká“, aby som opustil svoj plán, pridal v chodení, cvičení len nech si znovu vychutnám, ako je to robiť veci, ktoré potrebujem pre život bez bolesti. Práca, projekty, blízki ľudia, koníček, bicykel, lyže, turistika čakajú a ja som plný očakávaní, či môj svet bude opäť „bezbolestný“ vo všetkých oblastiach.
Hovorím si „biznis kouč“ a tak som si „samokoučovaním“ zvolil svoju cestu – konzultoval som s odborníkmi, vybral som si kliniku, kde ma budú operovať, absolvoval som fyzickú prípravu, po operácii som v rukách odborníkov, meníme plán podľa toho, ako sa veci vyvíjajú. Medzitým sa vytešujem z návštev najbližších, komunikácie s priateľmi, „upratujem“ si počítač a robím veci, ktoré mám dlhšie zanedbané. Proste venujem sa aj iným veciam, ako je rekonvalescencia... sedliacky rozum zase zvíťazil... a napadla mi paralela z mojej manažérskej praxe...
Vieme kedy „zatiahnuť brzdu“, spomaliť, neprehnať veci a napriek tomu (alebo vďaka tomu) dosiahnuť viacej?
A v práci manažéra je to často podobné – veci idú lepšie, ako sme predpokladali, baví nás to, úspechy sú drogou, konkurencia nás tlačí, zákazníci chcú viacej, zvyšujeme tempo, stúpame hore po špirále... pokiaľ a dokedy? Sľubujeme si – ešte toto a potom už to bude iné... a nebude!
Viem, čo je mať prácu ktorá je vám koníčkom (som z tých šťastných, čo ju stále majú), viem, čo je pracovať 14 hod. denne, počas sviatkov a dovoleniek... a mať dobré výsledky a stúpať hore.
Ale ozaj si dnešné prežitie v biznise žiada takéto osobné pracovné nasadenie? Názory sú rôzne, bola to téma aj na poslednej konferencii TRENDu. Asi sa rýchlo zhodneme, že je to jedna z ciest k úspechu. Ja si dokonca myslím, že väčšina z nadpriemerne schopných manažérov ide dlhodobo touto cestou.
Skúste však „pracovne“ spomaliť... a na druhej strane byť dokonca efektívnejší...
Bláznivé? Ako sa to vôbec dá? Dovoľte aspoň jeden tip...
Zavolajte si svojich najbližších kolegov na pivo a dajte im otázku – „Čo by som mohol urobiť, aby ste ma menej potrebovali, aby ste boli samostanejší v rozhodovaní? Píšte si nápady, ktoré určite kolegovia majú a dohodonite sa na jednej – najdôležitejšej veci, ktorú Vy zmeníte v dohodnutom čase. Po tomto zahrievacom „kole“ ich požiadajte, aby od zajtra neprichádzali len s problémom, ktorý treba riešiť, ale aj s možnosťami, vyhodnotením a ich kvalifikovaným názorom, kade treba ísť – niečo za niečo, v biznise to tak chodí. To určite pochopia a prijmú.
Získaný čas (o tom nepochybujem) využite na niečo iné ako prácu... na niečo, čo vás baví, čo vás nabíja energiou, z čoho budete mať radosť... a čo vám spôsobí, že sa do práce po víkende budete tešiť. Čo to je? Nežartujte – život je ozaj pre vás len práca?
A ako ďalej? Tento proces s kolegmi môžete predsa zopakovať viackrát... samozrejme s vyhodnotením predchádzajúceho. A vylepšovaním... to je predsa Vaša „parketa“. A môžete pivo nahradiť vínom či večerou.
Ozaj sa to zdá nemožné? Ťažké? Veď ste iné podstatne náročnejšie problémy vyriešili, aby ste boli tam, kde ste... medzi úspešnými... Držím palce. A tí odvážni – dajte mi vedieť, či to funguje... ruku na srdce – ako vyzerá vaša radosť zo života po 12 hodinách nie ťažkého ale priemerného dňa?
Skúste! Ja som presvedčený, že to horšie ako predtým nebude...
