Zväčša nie som nadšená, keď robím rozhovory cez e-mail. Je to, samozrejme, rýchlejšie a rozhodne pohodlnejšie, najmä keď máte záujem o vyjadrenia človeka, ktorého trvalé bydlisko sa nachádza napríklad v Košiciach. V iných prípadoch uprednostňujem osobné stretnutie, a to hneď z niekoľkých dôvodov, vďaka ktorým som skončila napríklad na patológii.
Dôvod, ktorý najviac zaváži, je očný kontakt. Vidíte celkom presne, čo v človeku ktorá otázka vyvolá a akým spôsobom o nej rozpráva. Veľmi rýchlo pochopíte, či ho jeho práca napĺňa a či problémy, ktoré vám práve vymenúva, sú až natoľko závažné, alebo ich možno považovať za „banality“. Samozrejme, veľa pocitov je možné cítiť aj z písaného textu, ale na to človek, ktorý odpovedá, musí mať náladu a musí disponovať akým-takým pisateľským talentom. Inak sa vám s jeho odpoveďami bude len veľmi ťažko pracovať. Uvediem hneď dva príklady.
Otázka: Aké skúsenosti ste si z vysokoškolského štúdia odniesli?
Odpoveď: Len tie najlepšie.
Otázka: Čo všetko musíte vybaviť, aby ste mohli túto podnikateľskú činnosť naplno rozbehnúť?
Odpoveď: Veľa vecí.
Druhým dôvodom pre osobný kontakt je, že môžete okamžite dávať doplňujúce otázky. Vo vyššie spomínaných prípadoch sa mi za touto možnosťou naozaj cnelo. Rovnako môžete meniť aj poradie otázok podľa toho, kam sa uberajú myšlienkové pochody človeka sediaceho oproti vám. (Hoci správne by ste mali sedieť do písmena L, aby recipient mal pred sebou voľný priestor). Podľa svojich nedlhých novinárskych skúseností viem, že sa dozviem o čosi viac informácií, keď človeka nechám, nech sa sám uberá prúdom myšlienok a spomienok. V tom prípade, ak sa priveľmi nevychyľuje od témy a mojej prichystanej osnovy. Niekedy sa stane, že na prvú otázku sa človek rozrozpráva tak, že iba otázkami „prečo?“ a „ako?“ ho ukorigujete až k odpovedi na poslednú otázku. Závisí však od témy, recipienta a prichystanej osnovy.
Rovnako dôležité, ak je to možné, je pre mňa cítiť atmosféru prostredia, v ktorom človek pracuje. Najviac zážitkov mám asi z písania témy Golden dirty jobs, keď sme spolu s fotografom Maňom Štrauchom odskúšali takmer každú zo „špinavých“ prác skoro na vlastnej koži. Ako prvého sme navštívili kominára a šplhali za ním po rebríku na strechu, kde bol komín s úžasným výhľadom, autentickým pre fotografiu. Ja ako správna žena, samozrejme, vo vysokých topánkach. Tá doba bola, tuším, pre mňa charakteristická tým, že som sa nevedela správne obuť, pretože na bitúnok som pre zmenu dorazila v sandáloch na nízkom opätku. Do kanála sme sa nedostali, hoci sme naozaj chceli, ale závan jeho atmosféry bolo cítiť aj na povrchu. Posledné chvíle pred vstupom na patológiu radšej opisovať nebudem, lebo moje predstavy boli také absurdné, že by som vám nimi len veľmi nerada vyvolávala predsudky.
Jednou z mojich posledných tém bol bývalý folklórny tanečník, ktorý momentálne pracuje ako masér v istej saune. Keďže náš fotograf ho chcel fotiť priamo pri práci, hľadal niekoho, kto by „robil“ spolovice vyzlečené telo na masérskom stole. Voľba padla na mňa, lebo naokolo nebola iná vhodná obeť. Teda, tak aspoň náš fotograf argumentoval... :D