Bolo to dávno pred intenzívnou e-mailovou komunikáciou s Veľkou Britániou, oveľa skôr, než naši zahraniční kolegovia oslovovali moju slovenskú kolegyňu Oli „Dear Oil“ a mňa „Dear Bagriela“. V tom čase bola znalosť mojej angličtiny na úrovni mierne pokročilý.
Bol to prvý rodený hovorca, s ktorým som sa tesne po revolúcii osobne stretla. Vtedy ich tu bolo žalostne málo. Kanaďan, ktorý sa prišiel najesť do reštaurácie v Zlíne, potreboval pomôcť nájsť ulicu, kde bývali jeho príbuzní. Spýtal sa ma: „Do you speak English?“ Nadšene a hrdo som odpovedala: „Yes, I do!“ A potom začal.
Spustil monológ plynulou angličtinou s kanadským prízvukom a nadzvukovou rýchlosťou. Na chvíľu sa odmlčal a ja – šťastná, že sa konečne zhováram s niekým, kto nevie ani len slovo po slovensky – som dokázala povedať jediné: „Really?“
Povzbudený Kanaďan, šťastný, že mu v týchto končinách konečne niekto rozumie, pokračoval vo svojom monológu ešte zanietenejšie. Avšak, moje pevné presvedčenie, že viem po anglicky, klesalo s takou rýchlosťou, v akej sa odvíjal jeho plynulý monológ. Zbadal to.
Keď som sa po jeho druhej odmlke znova spýtala „Really?“ , trošku sa zarazil, asi v piatich vetách zhrnul všetko, čo chcel, zahľadel sa na mňa, chápavo sa usmial a povedal: „REALLY!“