Skôr ako automobilka uvedie svoj nový model na trh, zvyčajne ponúkne motoristickým novinárom príležitosť v predstihu sa s ním zoznámiť. Testovacie jazdy absolvujeme väčšinou v bežnej premávke hostiteľskej krajiny. Prvý dojem z novinky býva veľmi dôležitý. A pravdupovediac z väčšiny destinácií sa s dobrým dojmom aj vraciam.
No po čase, keď rovnaký model podrobím štandardnému týždennému testu, skonfrontujem si prvý dojem s druhým a hádajte výsledok. Správne – ten druhý býva už o poznanie vlažnejší. Aspoň čo sa týka podvozku. Auto, ktoré na prezentácii jazdilo mäkko a plavne, po príchode na Slovensko tvrdo poskakuje, pneumatiky búchajú, karoséria stená. Model totožný, len podklad sa zmenil na nepoznanie. Cudzokrajný hladký živicový koberec vystriedal domáci – stokrát zaplátaný a opäť vytrhaný asfalt. Mimochodom neoficiálny údaj hovorí, že auto, čo po tunajších cestách najazdilo 100 tis. km, má podvozok v stave porovnateľnom so „šunkou“, ktorá absolvovala trojnásobok kilometrov v Nemecku.
Čo si pamätám, na Slovensku sme nikdy nemali kvalitné cesty. Aspoň v porovnaní s vyspelým západom. Ale nikdy neboli v takej katastrofálnej kondícii ako práve dnes. Nepripravené na búrlivú motorizáciu, kolabujú. A tvrdá zima im len vystavuje zaslúženú červenú. Na nové niet dostatok zdrojov a na opravy starých takmer vôbec. Skutočne? Ja zas tvrdím, že toľko, aby ostalo na cesty (ale aj školy, nemocnice a dôchodky) nikdy mať nebudeme. Ak sa totiž aj naďalej budú budovať len z toho, čo zostane po rozkradnutí a rozdelení zvyšku...potom s pánom Bohom.
Štát je ako veľká firma. Niektorá vychytená, iná na zaplakanie. Tých skvelých už zopár k nám zavítalo. Napríklad automobilky predvádzajú špičkovú firemnú kultúru. Aj upratanými pracoviskami, strojným vybavením a linkami akoby ich včera vybalili z kartónov. Z lesknúcej sa podlahy môžete jesť. O tom sa nediskutuje. To musí byť, či sa nové autá predávajú ako teplé rožky, alebo zúri kríza. Skrátka vizitka dobrého hospodára. Aj krajiny pôvodu týchto automobiliek patria k vzorom úspešnosti. A úspešní si na poriadok potrpia. Nerozoznáte, kde končí privátne a kde začína štátne. Ruku dobrého hospodára vidieť všade.
U nás sa už za socializmu zaužívalo, že štát je mrcha gazda. A s touto zakorenenou predstavou sme vykročili aj do budovania svetlých zajtrajškov. Majetkové pomery sa transformovali, obchody, banky, kúpeľne, ba aj celé rodinné domy so záhradkami opekneli, automobilový park rozkvitol. Veď čo je doma, to sa počíta. No pred vstupom na verejnú komunikáciu si obúvame gumáky, v lepšom prípade nasadáme do terénnych automobilov.
A tak si vybavujem, ako istý reprezentant tiež úspešnej francúzskej firmy vyjadril nasledovné počudovanie – podľa ekonomických výsledkov je Slovensko v rámci EÚ chudobná krajina, ale za deň na cestách stretnem toľko luxusných terénnych vozov ako vo Francúzsku za mesiac. Čo dodať. Máme také priority. Radšej investujeme do odolných áut ako do verejných ciest.
