Toto je môj prvý blog v živote. Počas vianočných sviatkov som tuho rozmýšľala, o čom by asi mal byť. A zrazu Vesmír rozhodol za mňa. Prvé dva januárové týždne som strávila v posteli so zápalom priedušiek a nádchou nevídanej intenzity. Neviem, či som vôbec niekedy bola taká chorá. Choroba zapĺňala celé moje dni, tak o čom inom by som mala písať, ak nie o nej potvore prefíkanej a o tom, čo mi priniesla.
Už niekoľko rokov som presvedčená, že choroby k nám neprichádzajú len tak, lebo sme behali po vonku s holými krížami, niečo zlé zjedli, alebo celý život fajčili jednu od druhej. Prečo potom všetci, čo behajú v zime po vonku, nemajú nádchu, alebo všetci fajčiari rakovinu? Choroba príde len k tomu, kto ju potrebuje. Upozorní, čo v nás nie je s kostolným poriadkom, kde máme nánosy, nevyriešené veci a prehrdzavené trubky, ktoré sme úspešne zakopali do podvedomia. Choroba neukazuje len na problém v tele, ale najmä na disharmóniu v našej duši. Našou úlohou je uvedomiť si to, upratať a posunúť sa v živote ďalej. Keď to neurobíme, príde ďalšia a ďalšia a potom ťažšia a ťažšia. O tom, že to takto funguje som sa už presvedčila stokrát, takže už ju nepovažujem za náhodu alebo neprávosť Vesmíru páchanú na nás ľuďoch.
Takže, keď ma tesne pred Silvestrom fešanda navštívila, v duchu citátu „ak ti život dáva citróny, urob si limonádu“, som sa rozhodla, že ju vypočujem, skúsim v sebe upratať a „vyrásť“ tak, ako to odo mňa chce. Na začiatku som sa musela naučiť porozumieť jej reči, vybavila som sa múdrymi knihami (mojim veľkým pomocníkom sú knižky Rudigera Dahlkeho – tvorcu systému psychosomatickej medicíny), úprimnosťou k sebe a potenciálne zničujúcim odhodlaním, že sa o sebe niečo dozviem a nebude sa mi to páčiť.
Nádcha, nie náhodou po anglicky „cold“ mi ukazuje celkový chlad k životu a vnútornú snahu s nikým nehovoriť, sedieť doma a postaviť si „barikádu“ zo servítok. To bolo dosť nepríjemné zistenie – a najprv sa mi veľmi nezdalo. Ale v podstate mala moja nádcha pravdu. V mojom živote sa dejú obrovské zmeny, ktoré som si síce sama vymyslela, ale aj tak sa ich bojím a zabarikádovala som sa doma. Nádcha mi pomohla si to uvedomiť a pracovať s tým.
Zápal priedušiek a divoký kašeľ, okrem iného poukazujú na potlačený konflikt v komunikácii a agresiu. JA mám problém v komunikácii? Keďže viem, že ja určite nemám, tak sa nebojím dať si doplňujúce otázky. Komu som mala nakašľať a neurobila som to? Na čo sa mám vykašľať? Aaa... Zrazu sa mi začalo vynárať more vecí, kde by sa ma to mohlo veľmi okrajovo týkať. Áno, nechcem sa vykašľať na všetko to dobré, poznané, také ohmatané a isté. Takže preto tá choroba. A zároveň je mnoho ľudí, ktorým som nepovedala to, čo som im povedať chcela, aby sa nenahnevali. Takže choroba mi vlastne hovorí, že sa mám očistiť od starých nánosov a uvidieť, čo je pre môj ďalší život dôležité – nebáť sa života a ísť odvážne do vecí bez garancie úspechu, bojovať za seba a ísť do konfliktov a vybojovať ich. Uf. Možno je toho oveľa viac, ale nateraz naozaj stačí. To je dosť aj na koňa.
No a keď sa opýtam, čo mi moja choroba umožnila a čo som sa v situácii, ktorú prežívam, naučila, tak zisťujem, že som dostala aj pár ďalších úžasných darov. Choroba otupila moje ambiciózne ego a ostala som len ja – čistý pokorný človek s pokojom v duši. Bol to úžasný pocit, ktorý mi umožnil okamžite oddeliť zrno od buriny a tešiť sa z maličkostí. Napriek tomu, že som nevládala vôbec dýchať a stále som kašľala, môj manžel mi povedal, že je so mnou veľká švanda. Po takmer dvoch týždňoch ležania som pocítila obrovský súcit k ľuďom, ktorí v plnej sile vážne ochorejú a sú pripútaní na lôžko. Bola to vysoká škola trpezlivosti a vytrvalosti, naučila som sa, že keď budem trpezlivá a vytrvalá, zlé veci pominú. No a nakoniec mohla som si konečne bez výčitiek oddýchnuť – a rada by som sa to naučila aj bez choroby, to je veľká výzva.
Nemyslite si, že som si nezanadávala a neposielala chorobu kade-tade. Napriek tomu som jej veľmi vďačná a verím, že som dostatočne pochopila, čo mi chcela povedať. A ak som neurobila v sebe dostatočný poriadok, ona sa opäť ohlási. Toto je jedna z vecí, ktorú naozaj nijako neoklameme. A nepomôžu ani antibiotiká a ani očkovania.
