Chytľavá téma bankrotu Grécka nechce a nechce odísť. Všetci o ňom hovoria, všetci sa k nemu vyjadrujú a každý má naň názor. Do celej debaty však zapadá jedna dôležitá maličkosť – ako sa vlastne bankrot krajiny definuje? Je to okamih, keď štátni zamestnanci nedostanú peniaze za svoju prácu? Alebo je to chvíľa, keď držitelia dlhopisov nedostanú očakávanú splátku úrokov alebo istiny a dlžník na nich urobí „dlhý nos“?
Financie sa rady tvária ako exaktná veda, a preto sa pre potreby definovania bankrotu pridržíme druhého variantu. Ani ten však nie je kryštalicky jasný. Istú šablónu celej debate v prvej dekáde júna nasadila agentúra Fitch, ktorá sa vyjadrila pomerne explicitne na tému definície podmienok úpadku dlžníka. Podľa tejto agentúry je pri hodnotení situácie nutné zodpovedať dve otázky. Tou prvou je, či cenné papiere ponúkané v rámci výmeny sú alebo nie sú pre existujúcich veriteľov menej výhodné ako tie cenné papiere, ktoré sú nimi držané v súčasnosti.
Druhou otázkou je potom zhodnotenie, či takáto výmena je nutná pre odvrátenie insolvencie dlžníka. Fitch tým myslí situáciu, keď dlžník ponúkne existujúcim veriteľom nové cenné papiere s horšími podmienkami a súčasne sa finančná situácia tohto dlžníka stane napätá. Všetko sa komplikuje v okamihu, keď ratingová agentúra hodnotí novo ponúkané cenné papiere ako rovnako kvalitné ako existujúce dlhopisy. V takom prípade je na svete o ďalší problém viac.
