Kto inému jamu...

V poslednom čase takmer neexistuje deň, kedy by investori boli ušetrení od zverejňovania neustále sa rozširujúcej skupiny makroekonomických indikátorov. Celú hystériu, samozrejme, živia finančné médiá, ktoré dodávajú dôležitosť aj týždenným údajom. Len málokto si v tejto smršti stihne položiť otázku, aké kvalitné dnešné dáta naozaj sú. Je nepochybné, že makroekonomické údaje vždy boli a sú veľmi silným politickým nástrojom. Tie pozitívne motivujú a stimulujú voliča na míňanie a zlepšujú jeho náladu, tie negatívne fungujú presne naopak. Táto priamočiara korelácia vedie k tomu, že akákoľvek vládna administratíva môže flirtovať s myšlienkou na „úpravu“ parametrov výpočtu tak, aby výsledok „tak nejako vyšiel“. Vo financiách sa tomu hovorí „analytická metóda ATV – aby to vyšlo“. Aj preto server ShadowStats.com ponúka niekoľko príkladov toho, ako kreatívne možno s makroekonomickými údajmi manipulovať. Po prvé, počas vlády prezidenta Johna Fitzgeralda Kennedyho sa definícia nezamestnanosti rozšírila o koncept takzvaných znechutených pracovníkov, čo viedlo k poklesu oficiálnej miery nezamestnanosti – vypadlo z nej päť miliónov ľudí. Po druhé, ak sa prezidentovi Lyndonovi Johnsonovi nepáčili údaje o raste americkej ekonomiky, posielal ich späť na ministerstvo priemyslu tak dlho, kým sa mu nezačali páčiť. Po tretie, administratíva prezidenta Jimmyho Cartera bola pristihnutá, ako zámerne podhodnocuje údaje o inflácii. Po štvrté, administratíva prezidenta Billa Clintona zistila, že umelo nafúknuté makroekonomické údaje majú schopnosť presvedčiť voličov, že práve táto administratíva bude schopná vyhrať voľby. A vraj čísla nehrajú úlohu.