Sociálne siete si v ostatnom čase užili svojich pätnásť minút slávy. Prepukla aféra WikiLeaks a po Tunisku aj Egypt zahviezdil s blogermi, ktorí sa v hektických dňoch začali objavovať v primetime televízií. Wael Ghonim, manažér Googlu, sa dostal na dvanásť dní do väzenia a po prepustení sa stal mediálnou hviezdou. Jeho srdcervúci príbeh vyhnal do ulíc státisíce Káhirčanov, ktorí sa napokon odstúpenia prezidenta dočkali.
Gigi Ibrahimová, absolventka politických vied, populárny herec Khaled Waked či svetoznámy spisovateľ Alá al-Aswání patrili k prominentným postavám odporu proti režimu. Pre tisíce roľníkov na brehoch Nílu boli však virtuálnym svetom, tým, čo sa „búril vo veľkých mestách“. Väčšina felahov nedá na Husního Mubaraka dopustiť a sú skeptickí, že by im akákoľvek nová vláda pomohla zlepšiť sociálne pomery. Za M. Mubaraka bol aspoň poriadok, tvrdia. Twitter alebo Facebook im môže byť ukradnutý, ani o ňom netušia.
Priepastné rozdiely vidno na každom kroku. Vzdelanosť vyššej a strednej vrstvy ruka v ruke a vyše tridsaťpercentná negramotnosť. Krajina s druhou najstaršou univerzitou na svete (Al-Azhar v Káhire), s dedičstvom civilizácie považovanej za zdroj múdrosti a poznania aj obrovská negramotnosť. Povinná školská dochádzka trvá šesť rokov. Nasledujú tri roky nadstavbového štúdia či štvorročné gymnázium. Šťastnejší a majetnejší sa dostanú na vysoké školy. Mnohé sú na veľmi dobrej úrovni a majú aj zahraničných študentov. Na jednej strane nositelia Nobelových cien a manažéri, ktorí ovládajú svetové jazyky, na druhej strane analfabeti na somároch cupitajúcich v Káhire vedľa luxusných áut.
Internetové kaviarne sú v mestách na každom rohu. Internet funguje vyše desať rokov a mobilné siete troch operátorov (Vodafone, MobiNil, Etisalat) sú v porovnaní s našimi neskutočne lacné. Mobil vlastní takmer každý Egypťan. Satelity sú aj na strechách ošarpaných domov, ktoré držia pokope len silou vôle.
Niektoré honosné štvrte Káhiry, Alexandrie a ďalších miest dávajú tušiť, ako by to mohlo vyzerať v celom Egypte, keby si štátnu pokladnicu a miliardy dolárov z cestovného ruchu, ropy, zemného plynu a Suezského prieplavu neprivlastnilo zopár „vyvolených“.
Iste, úloha sociálnych sietí na začiatku egyptskej revolty bola nespochybniteľná. Keď vláda zablokovala internet a mobilnú komunikáciu, v Alexandrii Moslimskí bratia chodili verbovať na protestné mítingy „od dverí k dverám“. Dnes už transformovaní na politickú stranu. Mimochodom, mesiac po odstúpení H. Mubaraka v uliciach Káhiry a na námestí Tahrír opäť lietali kamene medzi davom promubarakovských prívržencov a ich odporcov. Napätie znovu rastie aj medzi koptskými kresťanmi a radikálnymi moslimami. V Európe sa s obľubou zdôrazňuje sekulárnosť Egypta, ale v ostatných rokoch sa spoločnosť výrazne prikláňa k islamskej tradícii. Zatiaľ neexistuje žiaden globálny program rozvoja a hlavní hráči z armády sú stále pri moci.
Či sa po prevrate v Egypte zúčastnia na riadení štátu aj facebookoví aktivisti a mladí ľudia z Koalície revolučného hnutia mladých, je otázne. Tuniský politológ Fares Mabrouk hovorí o optickom klame: „Je naivné nazdávať sa, že sme s diktatúrou skoncovali. Jej metódy sú zakorenené tak v Tunise, ako aj v Egypte.“ Ľudia tesne prepojení s režimom vraj v okamihu prešli na druhú stranu. Ich spôsoby zostávajú viac-menej rovnaké, len sú sofistikovanejšie.