Náš egyptský vrátnik George je koptský kresťan. Aby bolo jasné, každý čo len trochu nóbl dom má vrátnika a domovníka v jednom. Schody sú vždy pozametané, zrkadlá na chodbe vyleštené, smeti vynesené. Ak treba v byte niečo opraviť, alebo sa minula pitná voda vo fľašiach, stačí ho prezvoniť a do piatich minút je pred dverami. Vybaví, opraví, doručí. V noci sedáva v kresle pred domom a sleduje okoloidúcich. Nik cudzí sa dnu neprešmykne.
Spolu s ďalšími vrátnikmi so susedstva preberajú záležitosti podľa stupňa dôležitosti: od politiky až po ľahké mravy turistov. Klebetnosť sa síce pripisuje ženám, no egyptskí muži sú vychýrení klebetníci. Do rána toho na stoličkách pred domami povedia neúrekom. Ak človek spí pri otvorenom okne, do snov sa mu mieša arabský dialekt občas pripomínajúci hádku, prerušovaný smiechom a výnimočne krátkym tichom. V tejto komunite je George jediným kresťanom, ostatní sú moslimovia.
Niekedy sa pristaví majiteľ lekárne odnaproti, tiež kresťan, a debaty nemajú konca kraja. Georgov malý syn Abram sedáva otcovi na kolenách alebo sa hrá s moslimskými vrstovníkmi. Štvorroční futbalisti vierovyznanie neriešia. Keď náboženskí fanatici odpálili na Nový rok v Alexandrii pred kostolom bombu, celá naša ulica vrátane moslimov bola zhrozená. Nedávno salafisti vypálili kresťanské kostoly v Káhire, obete sa opäť rátali na desiatky. Moslim Ahmed zo susedného vchodu povedal Georgeovi, že sa za tých násilníkov hanbí, pretože robia islamu zlé meno a štvú ľudí proti sebe. Ďalší sused sa pridal s konšpiračnou teóriou o tajných službách. Lekárnik poznamenal, že zámienka pre fundamentalistov sa nájde vždy. Najmä teraz, v porevolučnej atmosfére.
Kopti sú v menšine (oficiálne desať percent) a obávajú sa, čo ešte môže prísť. Problémom násilia je aj v tomto prípade nevedomosť a ignorancia. Nielen neznalosť hlavných atribútov kresťanstva zo strany väčšiny moslimov. Predsudky sú na oboch stranách. V Egypte aj inde. Otázne, aké percento Európanov vie odlíšiť mierumilovného súfijca, ktorý túži cieľom po vysokej spiritualite od radikálneho salafistu. Alebo sunnitov od šiítov. Všetci sú moslimovia a považovať ich do jedného za fanatikov je scestné, práve tak, ako keď islamisti tvrdia, že všetci kresťania sú križiaci, modlári s uvoľnenou morálkou či materialisti, ktorí rezignovali na duchovno a vieru.
Extrémy vo vzájomnom posudzovaní sú dôsledkom obmedzeného zmýšľania. V Nag Hammádí (tam, kde v roku 1945 objavili tajnú skrýšu kresťanských gnostických textov) som navštívila koptskú bohoslužbu v nádhernom kostole. Koptské obrady sú mystické, zážitok neprenosný. Koptština ako liturgický jazyk je skôr výnimkou ako pravidlom, o menšinovom školstve môžu kopti akurát snívať.
Egyptská kamarátka ma predstavila koptskému kňazovi. S trochou dešpektu sa opýtal, či v Európe katolíci a evanjelici ešte veria v Boha... Napriek tomu to bol príjemný a poučný rozhovor o tom, ako sa žije kresťanom na Blízkom východe. Tak ako páter Ruwas z kláštora svätého Antona v púšti. Aj on mi kládol na srdce, aby som sa modlila za kresťanov v Egypte a za zmiernenie napätia.
Kým však bude George s partiou každý večer sedávať pred domom a pretriasať najnovšie klebety, kým bude najlepším priateľom môjho egyptského kolegu z cestovky kresťan, kým budú v Egypte tisíce takých zmiešaných priateľstiev tak ako doteraz, je možno šanca to ustáť.