V súčasnosti sa s pojmom „customer service“ alebo po slovensky „služby zákazníkom“ stretávame často. Mal by byť nevyhnutnou súčasťou každej firmy, ktorá sa snaží predávať svoj tovar alebo služby a ktorá si chce svojich zákazníkov a klientov udržať. Nie vždy však ľudia, ktorí sú v priamom kontakte so zákazníkmi chápu čo to ten „customer service“ je.
Priznám sa, ja som to tiež nevedel až kým som si počas môjho štúdia angličtiny v Kanade nenašiel prácu v jednom bowlingovom centre. Všetko vyzeralo na prvý pohľad super. Príjemné prostredie, pohodoví manažéri, milí a ochotní kolegovia a okrem toho ideálna šancu zlepšiť si angličtinu, kedže budem v priamom kontakte s ľudmi.
Prvý deň v práci ma privítala manažérka centra, vysvetlila mi zhruba čo moja pozícia zahŕňa a zaželala mi veľa šťastia. Potom sa ma už ujal môj budúci kolega, ktorý mi začal vysvetľovať ako sa softwérom ovládajú dráhy, ako sa pracuje s pokladňou, čo robiť v prípade že sa niečo na dráhe zasekne a podobné technické veci. Dohodli sme sa, že si všetky tieto veci budem skúšať aby som získal prehľad. Nebolo to až také zložité. Jediná vec z ktorej som mal strach bol kontakt so zákazníkmi, kedže moje vyjadrovacie schopnosti v angličtine boli dosť chabé. Na druhej strane to však bola možnosť ako sa na mňa môže niečo nalepiť.
Druhý deň pri príchode do práce ma kolega pozdravil svojim typickým „what´s up“ a zároveň mi oznámil že si potrebuje niečo vybaviť ale za pár minút sa vráti. Len čo môj kanadský kolega odišiel, začal vyzváňať telefón. Zmätený som sa naň pozrel a nevedel, čo mám robiť. Začal som sa obzerať či sa v okolí nenájde niekto kto by ho zdvihol. Nevidel som nikoho. Pristúpil som bližšie k telefónu ale stále som nevedel čo mám robiť. Kedže telefón ďalej vyzváňal a ja som tam bol sám, rozhodol som sa.
Chytil somslúchadlo a nesmelým hlasom som povedal: „Hello, bowling center.“ Na druhej strane sa ozval ženský hlas a neuveriteľne rýchlou a mne nezrozumiteľnou angličtinou spustil asi tridsaťsekundový monológ. Nerozumel som ani slovo, tak som ju poprosil, či by to mohla zopakovať. Zopakovala, ale výsledok bol rovnaký. Nerozumel som nič. Keď som sa druhykrát pokúšal vysvetliť že nerozumiem, zjavila sa pri mne manažérka, ktorá vidiac môj bezradný výraz tváre chytila slúchadlo a všetko v priebehu minúty vybavila. Potom sa obrátila na mňa a usmiala sa.
Cítil som sa strašne a povedal som jej, že už nikdy nebudem dvíhať telefóny. V tom momente sa prestala usmievať a s vážnym výrazom mi povedala: “To nech ti ani nenapadne. Musíš dvíhať telefón. Ak nebudeš rozumieť, tak poprosíš zákazníka aby počkal na linke a zavoláš niekoho, kto to vybaví. Ak by si však telefón nedvihol, zákazník by sa už pravdepodobne nikdy neozval a našiel by si iný podnik.“ Vysvetlila mi, že zákazník je ten, kto nosí peniaze do nášho podniku a preto sa my ako personál musíme vždy správať tak, aby sa cítil príjemne a aby bol maximálne spokojný. „Úsmev a úprimná snaha pomôcť zákazníkovi s jeho požiadavkami je to najdôležitejšie. Len vtedy sa k nám budú zákazníci vracať a odporučia nás aj ostatným“, dodala.
To, akú hlbokú pravdu mala moja manažérka som si uvedomoval zakaždým, keď nám hostia pri odchode ďakovali za príjemne strávený večer. Mal som dobrý pocit z toho, že je to aj vďaka mne.
Nedávno som si išiel s kamarátmi sadnúť do jedného bratislavského podniku na Obchodnej ulici. Čakali sme asi pätnásť minút kým si nás časníčka všimla. Prišla k nám, jednou rukou sa oprela o stôl a znudeným hlasom sa spýtala, čo to bude. Keď sme chceli vedieť aké pivo čapujú tak prevrátila oči, pozrela do stropu, zhlboka sa nadýchla a podala nám nápojový lístok. Vybrali sme si a keď nám o pár minút doniesla pivo aj s účtom, tak sme zaplatili, rýchlo vypili pivo a utekali kade ľahšie, aby sme ju náhodou nenaštvali ešte viac. Pri odchode som si spomenul na moju manažérku z bowlingového centra a jej slová o tom, ako sa správať k zákazníkom. Slečne časníčke by som prial, aby mala podobného manažéra ako som mal ja.
