Ale začneme postupne a od začiatku...
Narodila som sa v Tbilisi - hlavnom meste Gruzínska, krajiny vysokých hor, krásnej prírody, dobrosrdečných ľudí, lahodného vína a skvelej kuchyne.
Mala som veľmi blízky vzťah so svojou babičkou, ktorá ma naučila úplne všetkému, čo podľa nej by mala v živote vedieť každá žena a neodlúčiteľnou súčasťou toho bolo aj štrikovanie, vyšívanie a šitie na staručkom ale stále dobrom Singeri.
Od malička som mala hlavu v oblakoch a snívala o neuveriteľných veciach, ktoré budem ako dospelá robiť. Bohužiaľ môj sen stať sa klaunom, alebo cvičiteľkou koní v cirkuse sa mi nesplnil, stále mi ale zostala láska k rozdávaniu smiechu a radosti iným.
Po skončení školy prišlo obdobie, keď mnohé, na čo sa mladý človek vtedy spoliehal, začalo strácať na istote – zrútil sa socialistický systém a nastal čas napätia a chaosu, z ktorého jediným východiskom pre mňa v mojich 18. rokoch sa zdal byť sobáš. Čo v mojom veku a v južanskom prostredí, v ktorom som vyrastala bolo celkom bežné aj za lepších čias.
Časy sa ale zhoršovali stále viac, až nakoniec prišla vojna a všetko, čo k nej patrí – nedostatok jedla, vody, elektriny, všetkého čo normálny človek považuje za samozrejmé. Ale najhorším bol pocit strachu, ktorého sa nikto nemohol zbaviť – strachu za svojich blízkych, za práve narodené dieťa a za seba. A jedného dňa sa moje najhoršie obavy naplnili – stala som sa vdovou s miminom na rukách a posledné, čo by mi vtedy napadlo, že sa ešte niekedy budem smiať.
Po nejakom čase sa rodičia manžela rozhodli z krajiny odísť a navrhli, aby som sa i s dieťaťom pridala k nim. Z toho chaosu cesta viedla len na Západ a tak sme sa ocitli na Slovensku – v krajine, o ktorej som nevedela skoro nič a netušila som, čo všetko ma v nej čaká. Začiatky neboli ľahké ani tu. Pre imigrantku, ktorá nepozná jazyk a ma pofidérny status, bolo ťažké nájsť inú prácu, než za minimálnu mzdu, ale človek bol rád, že žije v prostredí, kde jeho dieťa netrpí hladom a môže sa bezpečne hrať na ulici.
A čas priniesol ďalšie veci – nových priateľov, novú prácu, nového manžela a nový domov, ktorý som si vysnívala a v ktorom bolo stále viac počuť detský smiech. Ako inak by ste si predstavovali život, keby ste žili v dedinke s názvom Malinovo?
Narodil sa mi prvý syn a prišlo rozhodnutie nevrátiť sa do práce na miesto predavačky, ale zdvojnásobiť svoje šťastie a priviesť na svet ďalšie dieťa. A verte tomu, že táto investícia sa mi navrátila. Teraz okrem dospelej dcéry mám dvoch krásnych chlapcov a nebyť ich, nedostala by som inšpiráciu k tomu, čo už niekoľko rokov robím.
Všetko začalo tým, že som im chcela ušiť textilný poťah na domček a pretože nám zaviedli internet, bolo jednoduché vyhľadať k tomu informácie. Pri surfovaní som náhodou natrafila na fórum o bábikách a vtedy mi napadlo urobiť deťom hračky, ktoré budú mäkké a z prírodnej látky. Ušila som ich z froté a mali taký úspech, že chlapci ich stále vláčili so sebou, spali s nimi a mojkali ich. Tak vznikol názov „Mojkadlá“.
Známy a priatelia sa zrazu začali pýtať, či by som neušila také bábiky aj ich deťom a deťom ich známych? Zistila som, že o nich je skutočne záujem a že na Slovensku a okolí nikto nič podobného nevyrába. A vtedy prišlo ďalšie rozhodnutie – začať podnikať v tejto sfére a skĺbiť to, čo ma baví s tým, čo prináša radosť iným. Objavila som v sebe tvorivosť a nadanie, o ktorom som netušila, že ho mám a začala som to vyvíjať.
Rozšírila som ponuku o ďalšie výrobky bytovej dekorácie – prehozy, vankúše, mantinely, girlandy do detských interiérov atď. Základom mojich dečiek sa stal patchwork ale doplnila som ich o nové aplikácie a motívy rozprávkových postavičiek, zvierat, motýľov, víl a kvetín.
Nápady vznikali s každým dňom a bolo ich stále viac.
Zúčastnila som sa v Čechách súťaží bábik a vyhrala som medzi amatérmi druhé miesto.
Podnikám výlučné cez internet a objednávky dostávam nielen zo Slovenska a ČR ale i z Nemecka, Nórska a Anglicka. Používam stále kvalitnejšie látky z českých a amerických manufaktúr a šijem všetko sama. Každý kus je unikát, preto výroba od návrhu po realizáciu je často komplikovaná a časovo náročná. Ale teší ma, že moje bábiky a dekorácie majú taký úspech a že dokážu vyčarovať úsmev nielen u detí, ale aj u dospelých.
Najväčšou satisfakciou pre mňa je, keď dostávam ďakovné listy od zákazníkov, ktorí píšu, že ich deti sa s tými hračkami nechcú lúčiť a nosia ich stále so sebou tak, ako to robili moji chlapci. Nie je nad to, keď môžete niekomu urobiť radosť a o to viac, keď ten niekto – je malé dieťa. Týmto sa mi splnil môj dávny sen.
Týmto vás všetkých zdravím a pozývam na návštevu môjho Inna Ateliéru www.innaatelier.sk.
Kovácsová Inna
